Pri bežnej rutinnej kontrole som skonštatoval, že všetky prístroje sú v poriadku, v nádržiach obrovského Boeingu 747-400 mám dosť paliva na cestu tam, a ak by bolo treba tak aj späť, a už mi nič nebránilo naštartovať motory Pratt & Whitney PW4062, nechať sa odtlačiť od terminálu, a pomaly rolovať na štart. Dispečer na veži mi pridelil dráhu 27L, povolil mi odlet a poprial krásnu cestu.
Odštartoval som, a síce občasné turbulencie pri štarte sú bežné, tentoraz bolo všetko fajn. Pomaly som vystúpil na letovú hladinu FL190, zapol autopilota, a objednal si kávu. Šlo to ako po masle, kávička bola skvelá a až na pár korektúr dráhy letu prebiehalo všetko ako zvyčajne. No nemalo to skončiť dobre. Kontrola ma priblížila k cieľovému letisku a odovzdali môj let konečnému priblíženiu na dráhu 8 letiska Paríž Orly.
Pri klesaní síce občas palubný počítač signalizoval malé odchýlky, ale vždy som to po pár malých úpravách zvládol. Už som sa dostal k vizuálnemu kontaktu, vidím jasne dráhu pred sebou, dokonca sem tam očkom hodím po krásach Paríža. Hlavne Eiffelova veža je pri pohľade zhora nádherná. No zrazu to prišlo.
Master alarm hučal ako o život, a keď som si uvedomil, že lietadlo začína padať príliš rýchlo a takmer žiadne prístroje a ovládanie nereagujú, reval som aj ja s ním...
Stačí už len počítať pár posledných okamihov a obrovský stroj spolu so mnou skončí v uliciach mesta...5,4,3,2......a jedna...
V tom to prišlo, obrovská rana a do toho hlas mojej manželky: „Čo kričíš, veď sú tri hodiny ráno. Pri tebe sa fakt nedá spať. Chceš nás všetkých pobudiť...?“
Celý mokrý som sa posadil, dotykom som si skontroloval všetky končatiny a na moje prekvapenie som celý....Hurá, nebolo to naozaj, bol to iba sen...Chvalabohu...
Všetci sa ráno čudovali, prečo som zachrípnutý a nevyspatý, ale oni by to aj tak nepochopili.
Veď vo mne sa skrýva duša pilota, aj keď len pri počítačovej simulácii...
