Čas Pražského májového povstania

Tak, ako sú deti zvedavé i ja som vybehla z činžiaku, kde sme bývali. Na margo toho musím povedať, že išlo o jeden rohový dom, ktorý bol spojený do pravého uhla s ďalším takým istým domom. Vnútri domov bol pomerne veľký dvor, z dvoch tretín zatrávnený. Okrem hier na dvore sme využívali toto zoskupenie tak, že sme vbehli z ulice do vchodu na jednej strane, prebehli cez dvor a vynorili sme sa na ulicu z vchodu druhého domu, ktorý smeroval na hlavnú triedu.
Takto sme sa veľmi často naháňali, okrem jazdenia vo výťahoch v obidvoch domoch a skákania na schodoch. Pretekali sme sa, kto skočí z viacej schodov. Zaujímavé pre nás boli aj klopadlá na koberce na dvore, na ktorých sme predvádzali pseudogymnastické kúsky. Píšem to preto, aby som trocha priblížila naše detské prostredie.

Teda, vybehla som v to ráno z domu a videla som, ako na hlavnej triede Dejvíc, vedúcej smerom na Ruzyň pochodovali a viezli sa nemecké oddiely. Zachvátila mňa taká zvláštna radosť, že som len pozerala a pobehovala.
Zrazu ako behám, vidím, že ulica sa akosi vyľudnila. Naraz vo vchode do domu oproti namieril uniformovaný nemecký vojak na mňa pušku. Rovno do brucha. Zľakla som sa, krvi by sa mi nedorezal. Stojím strnulá, čo bude, čo mi urobí? Myslela som, že vystrelí. Nemec ale začal hovoriť s príslušnou gestikuláciou a toľko som mu porozumela, že na hornom poschodí majú otvorené okno a nech ho zavrú, lebo ináč tam musí strieľať. V tom momente mi odľahlo. Nemcovi som povedala, že teda idem a rýchlo som zmizla v dome. Susedov na horných poschodiach som vôbec nepoznala a doteraz neviem z toho šoku, či som hore vybehla alebo nie.

Potom som vkĺzla do nášho bytu na prízemí. Rodičom som nepovedala, čo sa mi stalo, lebo by mi vynadali. V rozhlase zrejme upozornili na vojnový stav a možnosť útokov a bombardovania a strieľania, lebo som videla ako rodičia utesňujú okná matracmi a zatarasujú vchod do bytu nábytkom. Keďže sme bývali na ulici v tesnej blízkosti Ministerstva obrany mali rodičia dôvodné obavy, že by sa tam mohlo niečo zomlieť. Preto sme sa v byte zabarikádovali.

Barikády vonku na ulici sa stavali a organizovali hlavne v centre Prahy na Vinohradskej triede, cez Václavské námestie, Příkopy, Národnú triedu, Staromestské námestie a ďalšie ulice ako to aj vyplýva z dokumentárnych filmov. Neviem to možno správne posúdiť, ale v Dejviciach prišli o život najmä mladí, nevinní českí chlapci v tom čase 5.- 9. mája. Boli na začiatku svojej životnej cesty vo veku l6-18 rokov a majú pamätné dosky na domoch, v mieste, kde boli zastrelení.

Chceli pomôcť pri oslobodzovaní, ale predčasne položili svoje životy. Boli zastrelení nemeckými vojakmi, ktorí zrejme tvorili zadný voj utekajúcej armády. Strieľali zo zálohy, spoza rohu, kde sa čo len pohlo. Boli to ťažké dni. Ľudia na barikádach boli vlastenci, odvážni a bojovalim, čím len sa dalo, aby pomohli skoršiemu oslobodeniu.

Keď svitol deň 9.mája naraz sme vedeli, že v uliciach sú už osloboditelia. Ľudia vyšli privítať sovietske tanky, živo sa na to pamätám, aká to bola spontánna a neuveriteľná radosť, ako sme hádzali kytice orgovánov na ruských vojakov.
Bolo to niečo ako závan čistého vzduchu a slobody okolo srdca, z ktorého padla 6 ročná ťažoba okupácie. O ďalších živých skúsenostiach nabudúce.