Ako som sa zobudil

Raz ráno som sa zobudil. Áno, zobudil som sa do squelého rána, slniečko sa z diaľky na mňa usmievalo a ja som sa cítil fayn ako nikdy predtým. Vyšiel som pred dvere nášho rodinného domu, precitol som sa do slnkom zaliatého dvora, pozrel na modrú oblohu bez jedinej škvrnky a sadol som si na lavičku pod zakvitnutou jabloňou, kde ma čakala moje jediné najkrajšie a najúžasnejšie dievča. Usmiala sa na mňa a ja som pocítil niečo nevysloviteľnéJednoducho krásny fantastický zážitok, ktorý si človek v dnešnej uponáhľanej dobe pevne vpíše do pamäte.Vtom som sa zobudil naozaj. Vonku za oknami sa liali kvapky, počasie úplne nanič, a ja som si spomenul, že práve včera som sa s „mojou drahou“ rozišiel( lepšie povedané ona sa rozišla so mnou)... Ale život ide ďalej, čas plynie stále, nejde zastaviť. Skončil som školu, mám aj akože prázdniny (fakt akože) ale nesťažujem si. Keď sa človek pozrie do nejakého Detského domova, či Domova dôchodcov, zbadá, že život v rodine je veľkou výhodou a človek si nevie vážiť darov, ktoré mu boli dané pri narodení, každodenný úsmev, každodenné stretnutia kamarátov, či „obyčajné“ pokecanie pri kofole, vínku alebo pivku v útulnej dedinskej krčmičke, kde po daždi cítiť geniálnu vôňu čerstvého ihličia.Máte pravdu, idem si sadnúť do krčmy, nbudem predsa stále pri počítači, nie?