Priamo v downtowne Anchoragu v business centre mesta, je skrytý medzi vysokými budovami, šedý dvojpodlažný hostel. Cestovatelia a brigádnici z celého sveta ho využívajú pravdepodobne najviac pri vstupe do krajiny. Kedže na vybavovanie je hneď všetko poruke. Na izbe som krátko po príchode stretol dvoch amíkov, ktorí v Denali parku kam som mal ja ďalej namierené, pracovali už minulý rok. Tentokrát sa rozhodli si hlavne užiť jeho divočinu. Dali mi pár rád a vybrali sa ešte v ten deň na cestu. Po vybavení potrebných náležitostí som sa rozhodol nečakať ešte dva dni v meste. Nasadol som na linku mestského autobusu, ktorá išla najsevernejším smerom rovno na výpadovku vyskúšať stopovať až do stredu Aljašky. Čo sa ukázalo byť neskorej ako super nápad. Za niekoľko dní bol najdlší deň v roku, čo v týchto zemepisných výškach znamená, že slnko vôbec nezapadá za horizont. Mal som teda na stopovanie 24 hodín. Išlo len o to ako dlho vydržím, ak mi nikto nezastaví. Aj keď som stopoval na diaľnici v odstavnom pruhu, za necelých 5 minút som už sedel v aute jedného juhoamerikánca. Celkovo národnosti ľudí, ktorí žijú na Aljaške je požehnane. Za celý pobyt, čo som použil dva krát taxíky, obaja vodiči boli východoeurópania - imigranti z balkánu. Čím vyššie sa išlo na sever, tým som stretával viac pôvodného obyvateľstva a samozrejme oblejších amíkov.. Celkovo pri stopovaní na Aljaške treba mať kúsok štastia, ako napokon všade inde aj u nás. Boli dni, keď som sa s kamarátkou snažil z Denali rezortov, kde sme pracovali, dostať po práci do asi 300km severne vzdialeného Fairbansku a neuspeli sme. Ešte dobre, že sa v mojej taške našlo človeče nezlob se, ktoré nám troška zlepšilo náladu. Ale inokedy stačilo čakať len pár minút a už som sedel v aute. Osadenstvo ľudí, ktorí nám zastavili bolo tak rôzne. Od pôvodných indiánov cestujúcich do väčších miest na zdravotné prehliadky svojich detí, cez mladých chalaniskov v mojom veku, ktorí chodili na mesačné cesty úplne na sever k Arktiku pracovať na ropné polia. Boli aj chvíle, keď sme s kamarátkou rozmýšľali, či vôbec nastúpiť k '“sympatickému osadenstvu“. Ako napr. raz, keď sme sa vracali z Fairbansku do Denali a zobrala nás rodina potetovaných od hlavy po päti. Mladší brat vodiča pôsobil zdatne pod vplyvom omamných látok tak, že si nebol schopný ani priložiť kolu k ústam. Som mu trošku dopomohol. Ale pokiaľ vodič išiel rovno a bola dobrá nálada v aute, sme nepomýšľali vystúpiť. Až neskôr som si všimol, že vodičova žena mala pripravenú baseballovú pálku v rukách. Takže nedôvera nebola len jednostranná:). Viem, že český kamarát odchytával pri stopovaní poväčšine tú istú posádku kamióna, ktorá brázdila juh-sever pravidelne niekoľko dní v týždni. Tak ten mal postarané. Ďalší známy pracujúci už v zmienenom Fairbankse, si na konci pobytu prebrázdil stopom východ Aljašky. Pričom spoznal takisto perfektných ľudí, ktorí ho poväčšine u seba uchýlili na noc. Celkovo pre budúcich cestovateľov radím, proste sa vydať a už to pôjde samé. Mne sa nepodarilo raz samému dostať načas z Faibansku do Denali. O pol druhej nadránom som sa dostal do ¾ trasy. Vôbec bol rád, že ma ešte nejakí ľudia zobrali k sebe do aút, keďže som začal stopovať až o 11stej v noci. Nadránom už chodili po ceste len kamionisti a tí neveľmi zastavujú. Tam sa mi po prvý krát podarilo aj zaspať postojačky. Samozrejme len na pár sekún, ale o nevyspatosti sa ešte v nejakom budúcom článku zmienim... Tak som si vychutnal noc pod hviezdami, niekde uprostred Aljašky pri zatvorenej pumpe sediac na 18 th pack pív. Ale to druhé ráno stálo s výhľadmi zato. Som raz dva zabudol na poloprebdenú noc. Jeseň práve začínala. Bola polovica augusta a ranný opar nad tajgou. Na horských chrbtoch bol práve jeden z prvých snehových pokrývok. Asi jeden z najkrásnejších čistých dní, ktoré som tam zažil.
Po skončení pracovných kontraktov sme s kamarátkami ešte precestovali automi celý juh a východ krajiny posledné dva týždne. Kde boli stopári, tam sme im zastavovali. Ako to už býva, bývalí stopári zastavia najskôr:) Ale na jedného stopára nezabudnem. Ani neviem prečo som mu zastavil. Posledné dni sme už išli v menšom aute traja, ja a dve kamarátky. Niekde na východe krajiny, kde tu boli pri ceste usadlosti, stopoval jeden mladík. Len v rýchlosti som si ho neveľmi prezrel, skôr som auto automaticky pribrzdil a zastavil. Keď sa blížil zozadu som dostal troška “zdrba“, že to komu som zastavil. Asi 30tnik, svalnatý, potetovaný. V nose bičí krúžok a iks iných piercingov po tele plus vyholená lebka. Tak som len dodal, že práve tu v tejto stratenej diere nechcem teda zomrieť. V rýchlosti sme si, skôr zo srandy, stanovili stratégiu kde ho kdo bude biť a tĺcť ked niečo na nás vytiahne. Ale vyšiel z neho taký pohoďák, srandista, že sme sa na sebe ešte dlho smiali. Musel si zrejme všimnúť tú zmrznutú náladu v aute keď nastúpil, ako ho každý sleduje. Vysvitlo, že sa mu pokazilo auto a domov to mal len nejakú tú míľu po náhradné diely.
Jedna zo zaujímavostí Aljašky je, že ako v jedinej krajine na svete, sa dá ručne stručne stopnúť vlak. Je to za 50dolárový poplatok, čo si pamätám. Sám som neskúšal, ale verím že niekde na severe pri najväčšom národnom parku Aljašky tzv. Great Refuge (o rozlohe pravdepodobne väčšej ako je celé Československo) to už pomohlo nejednému dobrodruhovi.
Modráá of Anchorage
Cestou do Denali
Chalanisko, ktorý mi zastavil (čistič ropných vrtou na severe pri Arktiku)
Aljašká lokomotíva (jazdiaca medzi Anchorage a severom)
náš 15miestny tátoš
a v útrobách auta ženské kolegyne počas cesty niekde na juhu
viac fotiek na www.pongman.rajce.net
