Do Yazdu, Yazdom a z Yazdu (Yazd I.)

Z Tabasu púšťou, Veže ticha a Zoroastrianizmus, Badgiry alebo veterné veže a uličky starého mesta

Písmo: A^- | A⁺

Autobusový terminál v Tabase, to je pre cudzinca zážitok. Človek sa vyberie na stanicu kúpiť si lístok. Ujme sa ho prvý komunikatívny domáci s tým, že ho máme nasledovať a v tom príde druhý chlopák a jednu mu bez slova plesne. Začnú sa mlátiť, kto z koho. Ostáva len pokrčiť plecami a ísť si pozisťovať info sám. Večer po objavovaní okolia Tabasu unavení, sme prišli na stanicu so správnym predstihom. Iný domáci nám niečo vykladá, oči červené. Sadnem si pred terminál a pozorujem ľudí, máme čas. Prisadne si i Peťa s Paľom a rehocú sa na výjave. Paľo pri pohľade na ľudkov podotkne, že tie testovacie jadrové centrifúgy s urýchľovačom sú v Iráne asi rovno pod nami. Ja sa snažím pochopiť chalaniska, ktorý kľačí na zemi už hodnú chvíľu s dvoma bagetami v oboch rukách a pozerá nehybne tupo pred seba. Náš červenoočník, ten s rukami vo vačkoch, pozerá niekde nad seba a popiskuje si. Reku poďme radšej na nástupište. Pýtame sa ľudí a ukazujeme lístok, že asi ktoré nástupište. Sme leniví hľadať. Jeden nás zavedie von, ako zisťujeme nemá ani potuchy. Pridáva sa iný, no ani on nevie kam nás vedie. Ideme teda ešte raz do budovy. Pýtame sa priamo v kancelárií. Tam nám každý ukazuje s vystretou rukou iným smerom a pritom sa začnú hádať a ťahať každého z nás k svojmu cieľu. Zanedlho nachádzame autobus o ktorom tvrdí šofér, že za desať minúť odchádza našim smerom. Vyvalím oči na štyri ležiace odskrutkované, veľké kolesá a pýtam sa ho, či ich stihne dať naspäť. Ukáže svoj krásny veľký úsmev a mávne na nás rukou. Pozerám lepšie a vidím, že aj na podvozku sa pracuje. Pri pohľade na vysmiateho, bezstarostného, pohodového šoféra sa začnem smiať i ja. Peťa s Luiom strácajú slová a ďalej naňho zazerajú či sa im to sníva. No čo, tak tá podzemná centrifúga či jadrový spomaľovač nám pôjde na mozog takisto... Našťastie za pár minút prichádza náš bus a môžeme utiecť pred potencionálnym ožiarením.. smer Yazd...

V noci v ranných hodinách prichádzame do Yazdu. Ako zvyčajne sa rozvaľujeme v priľahlom parku na tráve autobusovej stanice, kde sú už rozložení niekoľkí domáci. Ráno nechávame batohy v kancelárií spoločnosti, kde sme si zakúpili lístok do prihraničného mesta s Pakistanom - Zahedánu a vyrážame ešte nezobudeným mestom k Zoroastriánskym Vežiam ticha (viac o Vežiach ticha a Zoroastrianizme v Iráne tu).

Veže ticha sú umiestnené na dvoch pustých kopcoch, za južnými predmestiami mesta. Z nich sú pekné výhľady na všetky strany a hlavne na púšť, ktorá obklopuje mesto Yazd. Blízko kamenných stavieb sa nachádza moderný zoroastriánsky cintorín. Jemný osviežujúci vetrík a pekné výhľady priťahujú často na toto miesto domácich, ktorí to motorkami vydupú až hore na veže.

Yazd patrí medzi najstaršie obývané mestá na Zemi. Medzi turistami je známy ako mesto v púšti, z kade sa dajú podniknúť výlety na duny alebo do oáz v centrálnom Iráne. Ale hlavne ho návštevníci poznajú ako centrum Zoroastriánskej viery, veterných veží – badgir, postavených za účelom odvádzania i toho najjemnejšieho vánku do obydlí pod nimi a historického starého centra mesta (taktiež vyhlásené UNESCO dedičstvo)

Historický kútik

História mesta sa datuje do čias Sasassínov. V 7. storočí ho obsadili Araby. Stal sa dôležitou zastávkou na Hodvábnej ceste pre karavány smerujúce do Indie a Strednej Ázie. Keď Marko Polo v 13. storočí prechádzal Yazdom, opísal ho ako nádherné mesto a centrum obchodu. Yazd bol ušetrený od zničenia Džingischánom aj Timurovou armádou a ďalej prekvital v 15. a 16. storočí. Aj napriek prekvitaniu a úspechu mesto nedosiahlo dôležitejšieho politického uznania. Ako väčšina miest v krajine, aj Yazd začal upadať na konci Safidskej éry a ostal viac menej dôležitou provinčnou pobočkou. To sa zmenilo po tom, ako posledný shah rozšíril železnicu do Yazdu a postupne ďalej na východ.

Staré mesto

Považované UNESCOm za jedno z najstarších miest na svete. Tvorí spleť uličiek medzi nespočetnými domami vystavaných z vysušených tehál. Ostré slnko a modrú oblohu nad hlavami prerušujú, prechádzajúc sa uličkami, všadeprítomné vysoké badgiry. Veterné komíny, ktoré sú schopné odviesť i ten najjemnejší vánok do prízemných priestorov.

V centre však tróni takmer 50 metrov vysoká Jameh mešita pokrytá, modrými dlaždicami a neďaleko od nej sa nachádza Amir Chakhmaq komplex. Známa trojposchodová fasáda s bazárom.

Blúdením po meste v letnom hice, sme na ulici stretli našich známych. Dvojicu, časť zostavy, s ktorou sme si boli vybavovať spoločne víza vo Viedni ešte pred cestou. Vedeli sme o sebe, že sme v tie dni v tom istom meste. Ale kvôli nášmu cieľu sme sa hýbali v to obdobie každý deň na inom mieste krajiny. Spoločne sme sa nabaštili Iránskej klasiky - sendvičov z max. štyroch druhov mäsa na výber a miestnej odrode koly, ZamZamu.

Od Teheránu až po Himaláje sme si vychutnávali po ceste čerstvé ovocné kokteily (ak tie Pakistanské teda môžem miestami nazvať čerstvé) a Yazd nebol výnimkou. V niektorých mestách ešte aj počas minulého leta sa čerstvý, ovocný koktejl (veľký za zhruba 10 korún) stal mojim každodenným rituálom. Výber bol asi z piatich druhov ovocia, ktoré sa veľmi z krajiny do krajiny nemení (mango, jablko, banán, zelený melón, v Pakistane aj marhuľa).

Teraz hlavne pred nami stála púšť Belučistán, ktorá sa rozprestiera stovky kilometrov až za hranice Pakistanu k mestu Kvéta. Zahedán s pašerákmi lacného iránskeho benzínu, najneodbytnejšími iránskymi policajtmi a nejaké tie stopovacie zážitky na posledných kilometroch v Iráne.

Pár fotiek k textu