Egyptom od západu na východ... (čast druhá)

oáza Siwa, Káhira, mt. Sinai a kláštor sv. Kataríny, Dahab a Červené more

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Jedno z najväčších miest na svete, takzvaná metropola Afriky, sa nachádza v delte Nílu. Jej blízkosť označuje čerstvo zelená farba bijúca do očí po stovkách precestovaných kilometroch vyprahnutou púšťou severnej Afriky. Zamyslený pri okne, som lepšie zaostril do diaľky a vychutnal si svoj prvý pohľad na pyramídy. Aj keď sa týčili do výšky niekoľko desiatok kilometrov ďaleko, stále si zachovávali svoju majestnástnosť.

Moje prvé momenty z Káhiry - sparno veľkomesta, ja vnútorne vystresovaný nečakanou veľkosťou mesta, nevediac kde sa to vlastne nachádzam. Po vystúpení z autobusu som schytil papierik s adresou jedného doporučeného hostela a šiel osloviť najbližších ľudí. Postupne po opýtaní niekoľko desiatok ľudí, so zistením, že hostel sa nachádzal necelý kilometer ďaleko, som sa po krátkej dobe rozvalil na pár minút v posteli hostelovej izby. Hostel jeden z mojich najobľúbenejších na celej ceste, sa nachádzal priamo v centre pri rušnom námestí na streche domu. Izbičky útulné, zvuky rušnej ulice sa strácali a poskytovali takú malú oázu ticha. Miesto, ktoré bolo ako stvorené pre posedenia a spoznávania ľudí všetkých možných národností a ich pestrých príbehov. Od cestovateľov, ktorí sa rozhodli zakotviť svoje životy po rokoch cestovania v Indii, cez mladých dobrodružných chalanov, ktorí sa vydali stopom do Sýrie až po mladých zbohatlíkov zo západu, ktorí si nakúpili desiatky leteniek cez internet v jednom koši a cestovali po metropolách sveta hlavne za nočnou zábavou a užívaniu si nočného života.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Po príchode na hostel, som sa vydržal vyvaľovať na posteli pár minút. Povedal si sám pre seba, že som tu možno len raz a vydal sa do ulíc. V neďalekom i-net café som sa dal do reči s miestnym domácim, mladým chalaniskom. Nemal práve nič na práci a navrhol, že keď mám záujem ma môže zobrať autom po meste. Ponuku som samozrejme prijal. Prispel na benzín a hajde ho smerom do centra a k pyramídam. Hladný som bol ako vlk a s ním som mal istotu, že dostanem pouličné jedlo za domáce ceny. Navštívili sme jednu z miestnych známejších papyrusových predajní, kde mi priamo jeden zo zamestnancov ukázal proces neproces výroby papyrusového papiera z danej rastliny, ktorá hojne rástla v okolí mesta. Zobral ma na jeden z vychytených výhľadov na metropolu. Človek si až pri pohľade na Káhiru uvedomil, aký smog produkuje. Navštívili sme cintorín, kde leží jeho nebohá manželka, pôvodom škótka. Po troch rokoch manželstva podľahla na ťažkú chorobu.

SkryťVypnúť reklamu

Ako po celej severnej Afrike, tak i v Egypte vládne divoká premávka sprevádzaná neustálym trúbením a pokrikmi. Aj môj známy si ponadával a jeho auto za posledné dni utŕžilo nejaké tie časti s nerovnými plechmi. Zaviezol ma do uličiek, ktoré mi pripomenuli obrázky z Indie. Chudobné uličky preplnené pouličnými majstrami a ich pomocníkmi i vo veku malých šesť ročných detí.

Ešte v ten večer na hostel prišli moji traja známi z oázy Siwa – taliáno, mexikáno a nemec, ktorí sa ešte na ceste do Káhiry zastavili na plážach a v centre Alexandrii. Keď vám povie obyvateľ Mexico City, že viac preplnené mesto (Alexandriu) ešte nevidel, tak to už si vážne neviem predstaviť. V Alexandrii som sa pôvodne plánoval zastaviť a pozrieť si aj novú knižnicu, pokračovateľku najvýznamnejšej knižnice staroveku. Vlastne som ani presne nevedel, či tá novodobá je už postavená, alebo zatiaľ sa projekt nachádza len na papieri. Ale čomu som sa pôvodne chcel vyhnúť bola návšteva pyramíd. Ešte na Slovensku som si povedal, že mi ich stačí vidieť z diaľky a nepotrebujem sa tam tlačiť medzi stovkami turistov. Ale nakoniec som sa rozhodol vyštartovať skoro ráno k veľkým pyramídam. Strávil v ich okolí hodinku a pol. Nazrel aj do vnútra najväčšej z nich. Odbíjal otravných predajcov a jazdcov tiav každých 5minút.

SkryťVypnúť reklamu

Libanonský konflikt sa medzitým vyostroval a správy som sa snažil sledovať každodenne na nete. S mexikáncom sme sa dohodli, že ak by sa do konfliktu pripojil aj Irán so Sýriou nič iné by nám neostávalo, len sa presunúť naspäť do Európy letecky, alebo vyskúšať lacnejšiu alternatívu využijúc jeden z prístavov. Padla zmienka aj o “stopovaní“ súkromných lodí v južnejších Izraelských alebo Egyptských prístavoch... Podľa správ, ktoré obdržal Talian o Sýrskych hraniciach, tie boli ľudom zo západu uzavreté. Nakoniec, keď som sa na Sýrske hranice dostavil z Jordánskej strany, všetko fungovalo normálne a západní turisti prechádzali hojne z krajiny i do krajiny.

SkryťVypnúť reklamu

Káhirská medina (stará časť) je jedna z najväčších akou som prechádzal. Síce miestami rozkopané uličky a smrad nebol veľmi lákavý, ale nachádzajú sa tam aj pekné a sympatickejšie zákutia. Po tom, ako som sa rozlúčil pri prvej návšteve mediny s mojimi známymi, s tým že sa stretneme znova na hosteli a ja si idem prezrieť medinu sám. Som blúdil dve hodinky po uličkách, nevedno vlastne kde som (ako to už bývalo zvykom). Nestretnúc takmer žiadneho bielokožca som nakoniec zistil, že sa mi podarilo spraviť obrovský okruh okolo mediny aj v jej strede a takmer po dvoch hodinách som narazil na chalanov, presne na mieste kde sme sa pred dvoma hodinami rozlúčili. Jeden z posledných dní pobytu na hosteli som sa zoznámil s českou dorovoľníčkou sestričkou, od detstva žijúca v Kanade. Chvíľku mi trvalo kým som si zvykol na jej už dlho nepoužívanú češtinu. Vracala sa z Etiópie, kde sa už náhodne stretla s Nemcom kamarátom. Dosť ma obidvaja namotivovali na túto krajinu, opisujúc rôzne zážitky.

Po niekoľkých dňoch oddychu, ponocovania a prezretí mesta som vyrazil s troma cestovateľmi autobusom smer Sinai popod Suez, na ktorý som sa tešil, že pofotím a pozriem veľké plávajúce tankery. Ale prd makový. Šlo sa popod kanál tunelom a nebyť malého upozornenia pri ceste, tak ani nevieme, že prechádzame popod kanál. Tak snáď nabudúce. Ozbrojených checkpointov bolo po ceste neporovnateľne viac a hlavne prísnejších ako v susednej Líbyí. Kedy tedy bola kontrola zvedavá s otázkami kedy, kam, ako, prečo...

Vstupom na Sinaiský poloostrov sa celkový reliéf krajiny zmenil. Hlavne kamenistá púšť, lemovaná zvetralými sedimentárnymi pohoriami. V údoliach palmové hájiky. Mať možnosť pofotiť z autobusu počas cesty pár záberov, by atmosféru zelených palmových údolíčok aspoň troška priblížilo. Ale ako zvyčajne okná boli zamazané. Foťák sa ani neoplatilo vyťahovať. Z autobusu sme vystúpili do večernej krajiny zaliatej západom slnka. Naším cieľom bol nočný výstup a východ slnka na hore Sinai, miesto kde Mojžiš obdržal desať prikázaní. Najprv sme si však poležali a oddýchli v miestnom kempe pre mladých, kde sa práve začala večera vo forme švédskych stolov. Aj keď sme na ne pozerali s istou túžbou, ale ceny nás presvedčili, aby sme ostali pri svojej strave prinesenej z Káhiry. Pri vybaľovaní a prípravách na prespatie na vrchole, sa začali chalani smiať na obsahu môjho veľkého batohu. Počnúc veľkými bravčovými konzervami a paštékami, ktorými ma mama nabalila pri odchode a ktoré som ešte stále nestihol skonzumovať a bolo mi ich ľúto vyhodiť. Neviem ako Mexikánec, ale mne, keď sa vyjavil pohľad na Nemca so supraobrovským batohom na chrbte a 60litrovým batohom na bruchu som sa vážne nemohol udržať smiechu. No ale, zachránila ho jeho výhovorka, že skrz Africký kontinent si predsa niečo treba zobrať so sebou.

Počas dvoj až trojhodinového výstupu sme celú cestu pozorne počuvali nemcove rozprávanie o histórií židovského národa od samého začiatku. Cez Egyptské zotročenie, útek a cestu do zasnúbenej zeme, stratu archy atď. Pričom cesta ubiehala pod nohami smerom do kopca podstatne rýchlejšie. Na vrchol sme sa vyštverali s hlukom a smiechom, zrazu cítiac niečo mäkké pod nohami. Keď to ešte začalo vydávať zvuky sme raz dva zistili, že nie sme na vrchole prví, ale už tam pospáva niekoľko desiatok pútnikov. Pár nadávok, “zahromžení“ urobili svoje a my sme sa v tichosti uložili do spacákov, nastavili budíky a unavení zaspali.

V to ráno ešte pred východom slnka, to bolo po prvýkrát, čo som použil po týždňoch mikinu. Ľudia už pripravení s fotoaparátmi. Poniektorí to nejak prešvihli a nezobudili sa pred svitaním ani na východ slnka a spali ešte po našom odchode keď slnko už vysoko svietilo. Som sa v duchu na tom pobavil. Mt. Sinai sa nachádza dosť vedľa hlavnejších ciest a ešte k tomu keď prirátam výstup na východ slnka, ktorý by som mal zaspať...

Ale podľa ľudí, s ktorými som sa dal do reči na vrchole, západ slnka ich oslovil omnoho viac, keď sa okolité hory zafarbia do väčšej ohnivočervenej farby.

Zostup sme absolvovali krytí pred horúcim slnkom zostupujúc úzkou prastarou cestou 3000cok schochov. Míňajúc prastaré horské kaplnky. Pridali sa k nám súrodenci s otcom - veľvyslancom Argentínčanom pre Egypt. S deťmi prešiel veľkú časť Južnej Ameriky a s kamarátom nemcom si mal čo povedať, keďže nemec absolvoval už dve polročné cesty skrz-naskrz Južnou Amerikou. V údolí leží starý ortodoxný kláštor Svätej Kataríny, ktorý bol postavený na mieste, kde rástol horiaci krík v podobe ktorého sa Mojžišovi prihovoril boh.

Ďalej cesta viedla minibusom rozpálenou púšťou ďalšieho letného dňa k Červenému moru. Do vytipovaného lacnejšieho mestečka Dahab. Nik z nás si to nemienil namieriť do južnejšieho predraženého Sharm El Sheiku. Aj keď pláže sú tam pieskové. Ale podmorský živoť sa dá pozorovať aj v Dahabe.

Necelé 4 mesiace pred naším príchodom, sa odpálili traja bombový atentátnici po meste. Pri výbuchoch zahynulo viac ako 20 ľudí a viac ako sto ich bolo zranených. Dovtedy bol Dahab jedno z najobľúbenejších miet Izraelitov, blízko hraníc. Počas nášho pobytu, takmer prázdne prímorské mestečko s výbornými cenami. Plážami neoplývalo, ale jej terasy hneď pri mori v chill outovom štýle a podmorský svet niekoľko desiatok metrov od pobrežia boli najväčšími lákadlami turistov. Len pre zaujímavosť, jedna noc nás vyšla na necelých 50Skk. Samozrejme po vyjednávaní. Ale keďže turistov nebolo veľa a my štyria, hoteliéry si museli rozmyslieť, či sa im oplatí mať izby za pôvodné ceny naďaľej prázdne.

V Dahabe som strávil deň a pol. Rozlúčil sa s kamarátmi a keďže ešte polovica cesty bola predmnou, som vyrazil mikrobusom za dobrú cenu ďalej na sever. Pôvodne plánoval sa dostať do Jordánska trajektom z mesta Taba. V mikrobuse mi však spomenul počas rozhovoru jeden švajčiarsky cestovateľ, že sa dá dostať do Jordánska aj cez Izraelské územie, s tým aby ma pustili ďalej do Sýrie, je však potrebné si dať pozor na Izraelskú pečiatku. Chvíľku sa rozhodoval či to risknem. Sýriu som chcel vidieť a tešil sa na ňu ako malé dieťa. Tak som sa pripojil k Švajčiarovi, Novozélanďanovi a Amíkovi, ktorí už cestovoli spolu od Káhiry, aby sme spolu prešli povestnú Izraelskú hranicu..

Fotos

Obrázok blogu

pri Pyramídach - policajná ťava

Obrázok blogu

pred východom

Obrázok blogu
Obrázok blogu

keď všetko ide do červena

Obrázok blogu

odchádzajúce davy

Obrázok blogu

brána cestou do kláštora

Obrázok blogu

prastará kaplnka

Obrázok blogu

na terase hneď pri mori. Na horizonte Saudská Arábia

PS. Ospravedňujem sa za gramatické chybičky, ktoré sa prekukli. Nemám gramatickú opravu v danom programe I'm trying my best:). Dík

Pozvánku na prezentáciu letnej cesty krajinami Severnej Afriky a Stredného východu na prírodovedeckej Fakulte organizovanú 29.novembra 2006, nájdete na mojom spaci na www.spaces.msn.com/pongman007

Andrej Hajdusek

Andrej Hajdusek

Bloger 
  • Počet článkov:  55
  •  | 
  • Páči sa:  0x

poďme všetci do lesa...Feedjit Live Website Statistics Zoznam autorových rubrík:  Aljaška 2005Sev. Afrika a Stredný východ 'Írsko 2006 - 2007SlovenskoHimalayas tour 2007Ázia leto 2008Nezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

275 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

53 článkov
SkryťZatvoriť reklamu