Istanbul – Bratislava (pokračovanie - finálna etapa)

Istanbul, stopovanie zvyškom západného Turecka, Bulharskom, Rumunskom a Ukrajinou naspäť na Slovensko

Písmo: A^- | A⁺

z paláca v Bukurešti

Lietadlom ponad Mŕtve more a severnou časťou Izraela. V tie dni práve vrcholiaci konflikt s Hizballáhom. Ľudia s okienkami v lietadle nasmerovanými na južný Libanon, ukazovali rukami smerom dolu. Zrejme bolo vidieť mračná po výbuchoch, zatiaľ čo sa pod nami bojovalo.

Istanbul, mesta do ktorého som vždy sníval vstúpiť ako do prvého mesta Ázie, motivovaný rôznymi cestopismi po východnom kontinente... sa tentoraz stal pre mňa zastávkou poslednej moslimskej krajine, ktorou som prechádzal. Pri dvoch známych mešitách v centre mesta, nie je problém si nájsť v hostelovej štvrti ubytko aj s krásnym výhľadom na Bospor a Dardanely. Nasledujúce dni som mal dostatok času na prezretie známeho Istanbulského bazáru. Od neho neďaleko sa nachádzajúceho koreninového bazáru s veľkým výberom arabských a orientálnych sladkostí. Vo väčšine prípadov nám obchodníci dali ochutnať z rôznych dobrôt a po prejdení niekoľkých stánkov, sme s kamarátom slovincom mali tak slakdo v ústach, že sme nemali potrebu už nič ďalšie skúšať.

Doporučujem navštíviť kráľovský palác sultánov – Topkapi, v ktorom sa za storočia trvania Osmanskej ríše nazbieralo množstvo šperkov, drahokamov a iných cenností. Zahnutá dýka, celá vykladaná veľkými smaragdami alebo diamant o veľkosti menšieho vajíčka, pred ktorým sa vytvárajú rady návštevníkov. Časť kráľovského paláca, do ktorého mal prístup len panovník a niekoľko vyvolených – hárem, je zas vykladaný farebnými mozajkami.

Istanbul hlavne zaujme prelínaním sa moslimskej a katolíckej architektúry, života, hudby... Veľkomesto, v ktorom sa skrýva množstvo zákutí na objavovanie. Skryté chill-out bary v záhradách, krásne výhľady na úžinu, ktorou sa plavia obrovské rybárske a nákladné lode. Strávil som v tomto meste len tri dni, ale ak sa mi podarí vycestovať ešte do Ázie, bude to cez túto metropolu.

Po príchode na hostel som mal niekoľko dní na rozmyslenie, či sa vydám smerom na východ na miesta, ktoré som plánoval po Sýrií navštíviť. Ako hora Mt. Nemrut, na vrchole ktorej sa nachádzajú pozostatky chrámov a obrovských sôch panovníka Antiochusa alebo zrúcaniny mesta Ani. Prastarého, vtedajšieho hlavného mesta Arménska. Nachádzajúceho sa tesne pri hranici s Arménskom. Chcel som si vychutnať pohľady na 5000m vysoký Ararat a navštívíť množstvo starých chrámov v jeho blízkosti. Turistami viac navštevovanú Capaddociu v strede krajiny a biele travertínové bazény Pamukkale. Zvažoval som všetky možnosti. Stopom, lacnejšími vlakmi alebo najčastejšie turistami využívanými autobusmi. Ale financie a hlavne čas do blížiacej sa skúšky mi nedal. Kúpil som si lístok do niekoľko hodín vzdialeného mesta Kirklareli nachádzajúceho sa len 100km južne od Bulharských hraníc a hajde stopovať domov.

Najčastejšie, stopári vracajúci sa z Istanbulu do strednej Európy, si to namieria najkratšou trasou hlavnými diaľničnými ťahmi. Ale stopovať popri pobreží Čierneho mora ma lákalo viac. A hlavne som sa rozhodol vydať sa za kamarátkou z internetu - bulharkou do Varny, s ktorou som prechatoval dlhé hodiny popri štúdiu.

Vstupom do Bulharska som si vykračoval veselo prvým lesom od odchodu zo Slovenska. Proste si len užíval biele kopovité oblaky a sviežu zelenú farbu stromov. Som sa v duchu zasmial, koľko málo stačí človeku len po niekoľkých týždňoch cestovania v púšti. Môj prvý bulharský stop bol obrovský mercedes. V ňom majiteľ jedného kasína v Burgase. Postupne som prechádzal desiatkami kilometrov popri preplnených plážach novopostavených drahých rezortov a preplnených kempov. Každý deň sa na niekoľko hodín zastavujúc pri mori, aby som nachytal nejaký ten odtieň po tých červenkastých zošúpaných spáleninách. Na ktoré som si nedal pozor dolu na Sahare, podceňujúc extrémne slnko.

Na plážach už nie je výnimkou počuť nemeckých a anglických dovolenkárov. Neskôr od domácich som sa aj dozvedal, že na miestach, ktoré boli voľakedy ľudoprázdne už stoja alebo sú vo výstavbe drahé rezorty, ktoré postupne vytláčajú malé kempy.

Niekde nad Nessebarom mi zastavili dvaja chalani v mojom veku, ktorí ma pozvali na jednu krásnu pláž skrytú asi sedem kilometrov džípom po prašnej ceste. Vraj o nej veľmi turisti ešte nevedia a považujú ju za jednu z posledných pekných miest na kúpanie v krajine. Domáci tam trávia aj celé dva mesiace s rodinami. To bol aj prípad rodiny a kamarátov daných známych. Raz za dva až tri dni idú nakúpiť veci do najbližšieho obchodu. V ten večer to bola pohodka pri mori s veľkou partiou. Volejbalom k večeru, ohníkom a nočnou kúpačkou. Niekoľko dní vo Varne a jej okolí a ďalej som pokračoval stopom prekračujúc kompou Dunaj do Bukurešti. Široké ulice, návšteva druhej najväčšej budovy sveta – Caucesceauovho paláca, kde som mal opletačky so sekuriťákmi budovy. Nevšimol som si totiž, že po vstupe musím čakať na sprievodcu, aby som si mohol prezrieť obrovské mramorové sály a tonové visiace, kryštálové lustre. Rumunská kamarátka zo stredoškolských čias ma vytiahla na jednodňovú túru do neďalekých Karpát. Neďaleko mestečka Sinaia sa nachádza jeden z najkrásnejších rumunských zámkov Peles.

Následné dni som prechádzal Rumunskom smerujúc na Ukrajinu. Prechod Karpatami, nespočetnými kilometrami kukuričných polí, míňajúc cigánske dediny aj kočovných cigánov s vozmi. Asi najvyčerpávajúcejšie bolo sa dostať z každého centra mesta, ktoré som prechádzal. Väčšina vodičov buď nemohla alebo ma proste nezobrala na druhú stranu mesta. Čo pre mňa znamenalo sa teperiť asi hodinu a pol zakaždým s batohom na výpadovku. Na prekvapenie, som najdlhšie stopoval asi hodinu a pol. Ak nerátam pár spojníc medzi hlavnými cestami, kde som sa ocitol na chudobnom vidieku s prasiatkami pobehujúcimi pod nohami. Pred Ukrajinou ma chytila poriadna blýskavica. Na Ukrajinu som vstúpil v pokročilých poludňajších hodinách, s tým že sa do asi 250km vzdialeného Užhorodu dostanem až na druhý deň. Na to, že som sa dostal na tzv. cesty štvrtej triedy, kde nechodili takmer žiadne autá som bol prekvapený keď neskoro v noci som prekračoval Slovensko - Ukrajinskú hranicu.

Najväčší strach som mal ešte pred odchodom na svoju letnú cestu z prechodu východnou Európou. To som ešte netušil, že niekde v západnom Turecku mi dôjdu peniaze a budem musieť stopovať zvyšok cesty domov. Ale na prekvapenie som stretol drvivú väčšinu milých ľudí, ktorí mi kúpili jedlo na cestu, núkali peniaze. Ale keďže mi už nejakú pomoc poskytli kamarátky vo Varne a Bukurešti, bez ktorých by bol návrat domov omnoho ťažší, som ponuku odmietol. Zastavovali mi autobusári, ktorí nepýtali odo mňa žiadne peniaze, mladé rodiny, kamionisti..Na prekvapenie aj policajti a colníci, keď sa dozvedeli z kade idem a kam smerujem. Ma zobrali pokiaľ mohli.

Slovenskom som sa presúval pomaly smerom na západ, ešte stretávajúc kamarátov a známych a na strednom Slovensku som mal to štastie spoznať jednu osôbku.

Bolo to ďalšie dobrodružstvo, ktoré sa mi zrodilo v hlave zo sekundy na sekundu. Ani poriadne nevediac, kde vlastne chcem ísť a čo vidieť. Prešiel nespočetné množstvo kilometrov niekoľkými púšťami. Navštívil niektoré krásne oázy a miesta v púšťach, ktoré mi ostanú v pamäti. Stretol ľudí, ktorí mi pomohli aj keď sami boli v núdzi. Ľudí, bez ktorých by som túto cestu prešiel omnoho ťažšie. Doporučujem ostatným nerozhodným neváhať, zobrať batoh a vyraziť. To ďalšie rozhodnutie na nasledujúcu cestu už pôjde samo:)

Po celej planéte sa pohybuje nespočetné množstvo zatúľaných cestovateľov, ktorých zážitky sú ešte rozmanitejšie a zaujímavejšie. Ale táto cesta a zážitky z nej budu navždy len a len moje :o).

fotos

Modrá mešita