Jordánskom... (časť druhá)

stopovanie krajinou, beduíny na náhorných plošinách, Petra, pevnosť Karak, Mŕtve more

Písmo: A^- | A⁺

Jordánsko, so svojou menou silnejšou ako dolár a ziskuchtivosťou miestnych, sa stal prechod touto krajinou pre mňa omnoho ťažším, než som očakával. V horúce poobedie po zistení, že najbližší spoj z dediny Rum do Petry ide až o dva dni, som sa rozhodol začať stopovať naprieč púštnymi planinami a neskôr náhornými plošinami smerom do Petry. Unavený z predošlých dní, pomalým tempom kráčajúc popri ceste, ktorá sa tiahla niekam do diaľav v štýle amerického stredozápadu s púšťou naokolo, som sa snažil zastavovať autá. Po prvých neúspešných stopoch som vyzistil, že len také ľahké to nebude. Domáci pýtajú peniaze teda aj za stopa. Som si povedal, že odteraz začnem vysvetľovať vodičom, že som študent bez peňazí...teda pravdu:) a zabralo. Väčšina áut ma zobrala zadarmo, niektorí však občas váhali. Bol prípad, keď spolujazdec po vysvetlení súhlasil a keď som nasadol do dodávky, vodič zvyšok cesty kričal na spomenutého spolucestujúceho, ako je možné, že zahraničný turista nemá peniaze.. potom som radšej aj skorej vystúpil..

Celkovo po krajine sa mi podarilo stopnúť ľudí zo všetkých vrstiev. Od robotníkov vracajúcich sa z týždenných šícht, cez kamionistov vezúc lodné kontajnery od Červeného mora do Amánu. Cez zahraničných pracovníkov pracujúcich na rôznych projektoch po krajine. Tučkov s čiernymi brýlami a zlatými reťazami až po mladých chalaniskov - zbohatlíkov na drahých autách, so zásobami hašu aj na celý nasledujúci rok, vracajúc sa z jednej prímorskej párty smerujúc na ďaľšiu do hlavného mesta.

Krajina sa smerom na sever zdvíha do náhorných plošín, kde svieži vetrík ochladzuje prudké slnko. Popri ceste kde - tu vidno odstavené kamióny a pod prístreškami sa modliacich, alebo oddychujúcich kamionistov. Len tak pod plachtou na koberci. Z diaľky na prvý pohľad vyzerali ako postrielaní, po zemi pováľaní na veľkom koberci, hneď pri ceste.

Keďže môj stopnutý kamión išiel inou cestou než som potreboval, odbočil som na jednu spojnicu medzi tzv. King's Highway (Kráľovská cesta vedúca aj neďaleko Petry, poskytujúca miestami krásne výhľady) a hlavnou diaľnicou smerujúcou do Ammánu. A tam už išlo len jedno auto raz za ¾ hodinu. Užívajúc si čerstvého vetríku, ma pozvali do jedných z mnohých svojich príbytkov miestni beduíny. Vyhladnutý a vysmädnutý mi to prišlo absolútne vhod. Lámanou angličtinou, skôr rukonohým dorozumievaním, ale s úsmevmi na tvári ako už mnoho krát predtým, sme sa snažili dorozumieť. Každý sa musel s exotom slovákom odfotiť na mobil. Šak kedy tu bude prechádzať najbližší podobný týpek.

Petra, celkovo je krásna. Ale po miestach, ktoré som po ceste navštívil, ma nejak obzvlášť neočarila. Hlavne som bol v ten večer pred západom slnka už poriadne vyčerpaný. Využil som pár posledných hodín na návštevu lokality, dal sa do reči s párikom čechov pri vchode. V ten večer, pred západom slnka s túžbou ísť ešte urobiť pár fotiek s hodinovým výstupom do tzv. Kláštora, (asi hodinku cesty v horách) mi už nohy vypovedali. Proste som len sedel a nevládal spraviť ani krok.. Chodenie v púšti aj po kopcoch posledných dní, neustále sa premiestňovanie, snaha vidieť čo najviac za dobu, ktorú som trávil na jednotlivých miestach – v tú chvíľu to na mňa už bolo moc. Prihovoril som sa cestou naspäť jednej dievčine - palestínčanke. Spolu sme vyšli pár desiatkami schodov na menší výhľad nad údolie, hneď pri chrámoch vytesaných do skaly z ónyxu. Celé údolie krásne ožiarené poslednými lučmi slnka.

Petru hlavne doporučujem vidieť ráno a večer tesne pred západom. Ráno, keď lúče postupujú do tiesňavy, kde sa nachádza známa Pokladňa (alebo The Treasury, známa aj z časti filmu Indiana Jones – sv. Grál) a večer keď vo večernom slnku hrajú farbami ónyxu chrámy nad otvoreným údolím. Petra ma však prekvapila aj neustálym smradom v siqs alebo tiesňavách od výkalov tiav, somárov a koní. Neustálym otravovaním miestnych s nekonečnými otázkami...A horúčava, ktorá nezvyknutých turistov počas dňa kváári, na to som si už zvykol.

Ceny po krajine, v blízkosti známych turistických atrakcií sú poriadne prispôsobené turistom zo západu. Nech nie je človek prekvapený, ak za liter a pol vody zaplatí v prepočte 80 korún. Ešte v to poobedie aj večer som sa stretol náhodne s dvoma kamarátmi, s ktorými som opúšťal Egypt smerujúc na Izraelské hranice. Vždy poteší, keď človek na preplnených uliciach miest alebo náhodne v hosteloch postretal ľudí, s ktorými prežil len pred pár dňami alebo týždňami spoločné chvíľe v inej krajine. Po príchode do hostela, kde sa práve hostia pustili do švédskych stolov, som sa hladný pridal i ja.. Kamaráti sa smiali, či som prežil hladovku v púšti alebo len šetrím. Spásol som asi polovicu stola..

Druhé ráno sme sa s kamarátom pridali k dvom škótkam. Vyšli pozrieť hodinovým trekom popri známej, už slnkom pekne nasvietenej Pokladni a k veľkému Kláštoru, ktorý je vytesaný podobne do skaly. Z môjho pohľadu možno aj krajší ako samotná Pokladňa. Z blízkeho výhľadu sa už dá pozorovať Palestína.

Do západu slnka sa mi ešte podarilo stopnúť do mestečka Karak, kde sa nachádza veľká zrúcanina templárskeho hradu. Počas Saladinových nájazdov tu prebiehali ťažké boje. Od tohto miesta ide cesta kľukatiac sa po kopcoch do najnižšieho položeného suchozemského miesta na svete – k Mŕtvemu moru. Ranná atmosféra, s tieňmi okolitých hôr tiahnúcich sa až k moru, bola pre mňa jedna z najkrajších zážitkov v tejto krajine. Najradšej by som v to ráno fotil jednu fotku za druhou, ale pre rýchle stopovanie, som každému vodičovi vysvetľoval, že nemám peniaze. Asi by mi veľmi neuverili, keby som mu vytiahol svoj foťák... radšej som sa rozhodol tie momenty si uložiť v pamäti.

Kúpanie v Mŕtvom mori je neporovnateľne lacnejšie z Izraelskej strany ako z Jordánskej. V Jordánsku sa nachádza rezortov len niekoľko a za vstup sa platí od 7dolárov, kde sú k dispozícií len sprchy, až do 15dolárov s možnosťou kúpania sa v bazénoch. Pokiaľ ide človek k Mŕtvemu moru len na jeden deň to finančne nepocíti, ale keď plánuje tam stráviť týždeň je to už dosť. Plus ani nespomínam ceny čo i len čistej vody a jedla. Som si povedal, že za vodu nebudem dávať toľké peniaze. V batohu som mal ešte arabský chlieb, ktorý som zapíjal. Ale voda z umývadiel bola zrejme predestilovaná s chuťou podobnou ako z oázy Ghadamesh na Sahare. Pocit, keď sa človek vysmädnutý napije a je z nej ešte viac smädný.... Podvečer som vystúpil do kopcoch, kde sa na Jordánskej strane nachádza veľké množstvo malých kaňonov s palmovými hájmi. Pri stúpaní som narazil na veľkú svorku oddychujúcich, túlavých psov. Ja nalakaný, oni vyplašení sme sa rozbehli na rôzne strany. Túlavých psov človek stretával na mnohých miestach po ceste. Ale týto boli asi najväčší, čo som zatial videl.

Vo slanej olejovitej vode mŕtveho mora som sa vydržal kúpať najdlhšie asi 15minút. Človek pocíti každú milimetrovú ranku na svojom tele ako pichanie ihiel. A ja s poranenými nohami z topánok, to bolo pre mňa skôr utrpenie ako relax.. Keď vydrží plavec niekoľko minút vo vode, jej zloženie vytvorí malú ochrannú vrstvičku okolo tela a poranenia až tak nebolia.

Jeden z domácich ma varoval, aby som sa od pobrežia ďaleko nevzďaľoval. Stalo sa, že plavci si nedali pozor a k večeru keď sa mení prúdenie v mori, ich už niekoľkých stiahlo do hĺbky. A smrť to musí byť teda poriadne nepríjemná...uf.

Noc bola takmer bezveterná, nevedel som sa poriadne v stane nadýchnuť. Vzduch sa mi zdal v tejto oblasti ťažký. Nejaké dve hodinky po tom ako som si postavil stan, sa z krovia vynoril taliansky chalanisko. Podobne hľadajúci flek na prespatie. On už trávil pri mori nejaký ten deň. Pýtal som sa ho, ako tu prežíva pri týchto cenách. Sa mi priznal, že našiel dobrý spôsob ako kradnúť postupne jedlo a vodu z jedného baru. Som sa pri predstave, ako sa vyvaľuje na pláži a raz za dve hodiny si ide zobrať bagetu a vodu zadarmo, zasmial. Ale bol mojím záchrancom toho večera. Poskytol mi fľašu čerstvej vody. Poďakoval som sa niekomu tam hore a ľahol si spokojne pod hviezdy.

Fotos

v tiesňavách (siq)