Mne osobne bola táto skutočnosť dosť neznáma, až do príchodu svojho letného dobrodružstva na Aljašku. Budem hovoriť svoje skúsenosti z tejto krajiny, lebo zatiaľ sa mi nepodarilo dostať ani do Škandinávie ani do rozľahlých priestorov Sibíru a severnej Kanady.
Už pri stopovaní z najväčšieho mesta Aljašky Anchorage do Denali parku, prvé dni po pristátí v krajine, som sa o požiaroch rozprával s mladým chalaniskom, ktorý ma zobral autom až do Denali kde som pracoval. Vysvetľoval mi, že toľko km2 koľko zhorí každoročne v “Lower 48“ (ako radi hovoria domáci južnému zvyšku USA), stále nemôže prekonať spálené plochy lesov po každoročných požiaroch na Aljaške. Najprv som mu neveril, radšej ani neargumentoval. Však som v krajine len pár dní a už sa budem hrať na múdreho.. Z telky mi bolo jasné, že v zvyšných štátoch US zhoria obrovské plochy. Aj keď je Aljaška asi 2krát tak veľká ako Texas, stále to bolo podľa môjho názoru veľa. Niežeby ma niekto počas pobytu na severe presvedčil, alebo som videl nejaké presné informácie. Ale s istotou viem, že spálené a zhorené plochy už len pri cestách, ktorými sme išli spoznávať rôzne časti krajiny boli obrovské. Kopce a kopce spálených lesov. Ani cesta nedokázala zastaviť tento živel.
Nevedel som pochopiť, prečo tajga, často navlhnutá vodou zo spodu, nevie zadržať tento živel. Ale samotné stromy a kríky sú tak suché, že sa zapália vo veľmi krátkej dobe. V drvivej väčšine sú to búrkové blesky, ktoré zapríčiňujú vzbĺknutie ohňov. Počas leta, stačia úplne dva-tri suché dni na rozhorenie stoviek malých ohňov po krajine. Z tých najvytrvalejších sa vyvinú počas niekoľkých dní obrovské požiare, ktoré zasahujúci požiarnici, pokiaľ neohrozujú ľudské obydlia alebo prírodné parky, ponechajú prirodzenému cyklu. Tým aj stromy a tajga ako taká je omnoho mladšia ako napr. v Denali národnom parku. Raz za čas v parku ponechajú zhorieť isté rozlohy lesov, ale neviem si predstaviť, ako by sa tvárili turisti, ktorí prišli z opačnej časti planéty, a pozorovali dve hodiny monotónnu čiernu krajinu lemovanú krásnymi horami naokolo.
Po prvýkrát som mal možnosť sa poriadne “nadýchať“ sladkastého, jemne štipľavého dymu rozptýleného vo vzduchu až niekedy v strede pobytu v krajine. Dym z týchto ohňov dokáže znemožniť viditeľnosť aj na niekoľko sto metrov. Počas minulého leta som ja osobne zažil najmenšiu viditeľnosť asi na 500metrov. Od úplného začiatku do rozptýlenia vytrval asi týždeň a pol. Dym vo vzduchu mne osobne vôbec nevadil, skôr mi chutil a považoval som to za zaujimavú skúsenosť. Ale možno som nezažil poriadny požiar:), keď by som si najradšej prial aby som bol čo najďalej. Počas týchto požiarov niekoľko spoločností prichádza o veľké zisky, keďže všetky lety vyhliadkovými lietadlami a vrtuľníkmi sú zastavené. A nehovoriac o vyhliadkach v parku. Tak vyzeral aj môj prvý výlet do Denali, ale viditeľnosť nebola až tak zlá, ako sa to stalo iným mojim známym. Len som bol trochu smutný, že som z niektorých vyšších miest nemohol pozorovať najvyšší hrebeň Alaska Range s Mt. McKinley. Ktorý je aj tak celkovo počas roka viditeľný len nejakých 110dní, aj to najmä počas zimy. Ale keď sa ho niekomu podarí vychytať v krásny deň, tak to ozaj stojí zato.
Denali v dyme.. Photo made by Jano
All photos made by Nicole
Photo made by Martin
Ako som sa snažil zachrániť čo sa dalo....
