Mal by som najprv zrejme vysvetliť, aké okolnosti ma na tento výlet donútili vydať sa. Alebo celkovo prečo som chcel vypadnúť niekam do prírody si vyluftovať hlavu už druhý týždeň pobytu.
Po príchode do parku stopom, som mal mať podľa agentúry vybavené pracovné miesto priamo v parku. Ale skutočnosť bola taká, že môj job už bol dávno obsadený a pridelili ma do blízkeho hotela robiť poriadok v hlavnej príjmacej hotelovej hale. Bolo sa tam treba starať o sociálne zariadenia, utierať v hlavnej miestnosti prach, pobehovať medzi desiatkami čakajúcich návštevníkov s vysávačom. A ešte k tomu mi robota vychádzala ledva na 3dni v týždni. Čo som si po dvoch dňoch práce povedal, že končím. Šéfke oznámil, nech ma na 8 dní odpíše, že idem do parku si oddýchnuť. Vybavil si potrebné povolenia, zohnal potrebné mapy.
Systém v amerických národných parkoch, je na bezpečnosť turistov aj ochranu prírody prepracovanejší. Ale všetko samozrejme závisí od samotného turistu, ako sa bude v danej divočine správať. Bolo si potrebné pozrieť video s pokynmi ako sa zachovať v prípade stretu s rôznymi druhmi divej zvery, užitočné rady pri prekračovaní riek, zodpovedať na pár otázok strážcom parku – rangerom. Od nich potom človek dostal inštrukcie v teréne v akom sa bude pohybovať. Obdržal tzv. bear container o veľkosti malého pivného súdka len z tvrdej plastickej hmoty, kde si každý turista držal jedlo a na noc ho dával od stanu zhruba 100metrov preč. Hlavná zásada bola nejesť, nevariť a neodkladať jedlo v tesnej blízkosti stanu. Aby žiadne vône nezaujali grizzlyho v útrobách stanu.
Priamo do vnútra Denali parku vedie asi 120km dlhá cesta, po ktorej jazdia len predpísané autobusy. Niektoré sú tzv. špeciály, len pre turistov ktorí idú s veľkými batožinami do terénu. Ale v drvivej väčšine sa v ostatných busoch vozia dôchodcovia, turisti ktorí vidia park len priamo od cesty a vystupujú len na daných zastávkach s peknými výhľadmi alebo soc. zariadeniami. Ako to už v západných krajinách s dôchodcami býva, so svojim nasporeným dôchodkom si môžu dovoliť zaplatiť také cesty aké bežný zarábajúci sotva môže.
Bol už celkom neskorý večer, ale keďže slnko nezapadalo ani o polnoci, nemal som sa kde ponáhľať. Vystúpil som na neplánovanej zástávke, keďže sa autobusár dozvedel, že mi rangerka kt. mi plánovala cestu na 8dní, poradila úplne zle. Neviem akým zázrakom zabudla dodať, že kemp kde som mal pôvodne vystúpiť je už dva roky zavretý kvôli svorkám vlkov v jeho blízkosti. Tak som zmenil plán cesty. Prekročil svoju prvú rieku – Teklaniku, v mieste kde sa mi to zdalo najvhodnejšie. Prvý zážitok ma dosť vtrhol do reality. To čo mi spomínalo pár ľudí - "pozor na točenie hlavy, keď sa pozeráš do rýchleho prúdu", tak ma to tam poriadne chytilo. Nehovoriac o ľadovej vode, ktorá tečie priamo z ľadovcov. Ja osobne som mal pocit, že mám namiesto svojich dvoch nôh len dva drevené kolíky. A v tú chviľu som si predstavil pinocchia...
Až za riekou som si uvedomil, do čoho som sa to vlastne pustil. Keď som si pred sebou poriadne prezrel hrebeň kopcov s lesmi tiahnúcimi sa už pár metrov odomňa. Rozhodol som sa neísť hneď strmo cez les na hrebeň, ale obíjsť si to v miestach kde je les redší pre lepší vnútorný pocit. Za nejaký ten kilometer som som sa zoznámil pre nás stredoeurópanov s novým terénom. A to vlhkou nasiaknutou tajgou. Povrch totiž pri riekach je o to viac nasiaknutý v takých mäkkých, ja som to volal vankúšikoch. Tvorené z machov alebo iného druhu nízkej flóry. Najrpv som si veselo poskakoval ako po perinke. Pobehoval, skákal, začal pomaly si aj spievať a dávať o sebe vedieť, aby som neprekvapil nejakého maca. O typoch “skladieb“ pre medveďov sa ešte zmienim. To je príbeh sám o sebe. Postupne vankúšiky prechádzali do ostrého kopca a oto sa išlo tažšie. Plus som začal rozumieť prečo je Aljaška preslávená svojimi komármi. V teplých letných dňoch je to najhoršie, a v taký som aj práve vyrazil. Bol som nútený si za pár minút hodiť na seba tričko s dlhými rukávkmi. Poriadne nasprejovať zvyšné, odkryté časti tela a tváriť sa, že to musím vydržať ešte aspoň týždeň pochodu. Jedným zasiahnutím ruky padlo min. 40 komárov. Ale, čo budem vysvetlovať obyvateľom Devína a ostatných obcí pri Morave, keď to máme aj u nás:)
Nebudem popisovať priveľa z cesty, ale hlavne pocity a zážitky kt. mám vryté do pamäte. Terén bol v tejto časti parku, pre začiatočníka “tajgistu“ náročný. Od ostrých štítov, nie až priveľmi vysokých, ale druhý deň keďže bola nad hrebeňovkou hmla, som len videl pred sebou pohľad ako to ide ostrým uhlom nahor a už sa to vzadu z oblakov nevynáralo. Som si povedal, že sám na to nemám, aby som riskoval hneď na začiatku a držal som sa na strane, kde to zas nebolo o nič ľahšie na suťoviskách. Popri sa venovať spievaniu medvedíkom, keby náhodou boli hneď niekde za kopcom alebo podomnou v lesoch. Môj medvedí repertoár nehýril extra pestrosťou, keďže neovládam veľa textov piesní. Skôr to bolo prvý deň “Hej hou, hej hou, idem do hôr“, posledný deň “Hej hou, hej hou idem domov“a Kvantanamera niekde medzitým. Keď som v jednom horskom sedle narazil na bielosivú sobicu, ktorá ma pozorovala a za chvíľku sa rozbehla mojim smerom asi z 50m vzdialenosti, hlasná Kvantanamera ju presvedčila zmeniť smer a bežať kade ľahšie. Takto ma neraz zachránili juhoamerické rytmi v horách Aljašky. No a najhlasnejšia Kvantanamera bola v jednej časti, kde to dosť šuchotalo v hustom lese smerom na ďalší hrebeň. Tam bolo nakakané od medveďov asi najviac čo som zatiaľ v živote videl. Ale naštastie ma bolo počuť už z diaľky, takže žiadny medvedikovitý osobný kontakt, tento výlet neprebehol. V každej malej dolinke medzi kopcami tiekol potok a údolíčko žilo vlastným životom. Soby, kde tu los, naštastie žiaden medveď. Pred každým takýmto údolíčkom som sa dostatočne “vykvantameroval“ ale aj tak to nebol najlepši pocit sa predierať hustými kríkmi končiacimi vysoko nad hlavou. Ale človek si za tie výlety postupne na krajinu zvykol prekvapivo rýchlo, a pokiaľ nešiel sám, tak to prežíval samozrejme s menším napätím. Posledný deň cesty, bol asi pre náročnosť a fyzickú vyčerpanosť najhorši. Zle som odhadol miesto prekonávanie East Fork Toklat river. Prekonával rovno pod útesom v domnení, že na asi 30metrov vysoký útes sa bude dať výjsť. Ale opak bol pravdou. Tam ma skoro rýchly prúd zobral so sebou a doteraz stále neviem, čo ma udržalo na nohách a podarilo sa mi prejsť. Z tohoto zážitku som už nechcel zvyšných 8-10km prekonávať túto rieku ani raz a tak som vyšiel postupne nad útesy kt. ju lemovali a niekoľko hodín sa tackal v plytkých močiaroch s vodou niečo vyše kotníkov. Môj vnútorný stav nebol bohvieaký. Pitná voda mi na posledné hodiny nevyšla. Nemal som vodný filter a poučený rozprávkou o Jankovi ako sa po vypití z pokazenej mláčky premenil na jelenčeka, som nechcel riskovať ani ja. Nakoniec som pre vyčerpanosť a zvláštny pocit v žalúdku (skôr asi kvôli vnútornému stresu ako kvôli pokazenému jedlu alebo vode) ukončil výlet na tretí deň. Moje zásoby s jedlom sa takmer neminuli. Za tri dni zjedol len dve osminky pizze. No ale posledné metre boli asi aj tak najťažšie. Aby som neprekonával rieku znova, som si vyšiel na asi 30m vysoký útes, rovno nad cestou. Kedy tedy prešiel autobus plný turistov. Zliezal som posledné metre štýlom chrbtom ku skalám a voľný pád zo 4metrov. A rovno pred autobus kt. zastavil našťastie len pár metrov predomnou. Keď som zbadal autobusárku tváriac sa udivene s otvorenými ústami, z kade som to vlastne spadol, som sa na tom poriadne schuti zasmial. V autobuse som vypil asi štvrtinu pitných zásob turistom. A keďže Američania sú odjakživa na Aljaške pohostinní, som sa aj poriadne najedol.
Zvyšok dňa som strávil v autobuse, ktorý sa zastavoval pri každom divom zvere postupne až takmer na koniec cesty. S otvorenými ústami pozoroval krásy vnútra parku, kde sa len pár desiatok metrov od autobusu popásali medvieďatá s matkami, vlci oddychovali pri svojich norách. S úžasom pozoroval hlboké kaňony, 3000vky ktoré postupne prerastali k najvyššiemu vrcholu severnej Ameriky – Mt. McKinley. A pritom pocítil túžbu vidieť aj ostatné časti parku nielen z autobusu, ale zažiť Denali na vlastné oči a nohy ešte raz.
Fotky z prvého výletu do vnútra parku (hmla je spôsobená požiarmi desiatky kilometrov ďaleko)
kdesi medzi horami
losie parohy pri rieke
Pohľady na East Fork Toklat river
tam kde začínajú naozajstné hory
Toklat river (rieky sa počas jari pri roztápaní snehu úplne zavodnia. Počas leta tvoria menšie riečne prúdy so silným ľadovcovým tokom. Počas letného roztápania dostávajú kalnú farbu, v jeseni keď je už chladnejšie a ľadovce sa netopia takou rýchlosťou, kal v riekach mizne a dostávajú krásnu čistú modrobelasú farbu)
horské chrbty zdvíhajúce sa postupne do toho najvyššieho - Alaska range
Denali (z jazyka miestnych Athabascov znamenajúci - The big one) Mt.McKinley
viac fotiek na www.pongman.rajce.net
