Oáza Ezmirghan (Tabas I.)

Padlo rozhodnutie, 9hodín autobusom (zhruba 800km) do púšte centrálneho Iránu za objavovaním jedného krásneho miesta. Teda ak mám byť presnejší, oázy o ktorej som sa náhodne dočítal ešte dávnejšie pred cestou...

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (3)

Á la muzika de la text

Padlo rozhodnutie, 9hodín autobusom (zhruba 800km) do púšte centrálneho Iránu za objavovaním jedného krásneho miesta. Teda ak mám byť presnejší, oázy o ktorej som sa náhodne dočítal ešte dávnejšie pred cestou (z niekoľkých viet pod danou fotkou). Dievčina, poľská autorka fotky sa o mieste zvanom oáza Ezmirghan niekoľko desiatok km od mesta Tabas zmienila, ako o jednom z najočarujúcejších miest v krajine.

Poobede sme sa rozlúčili s Esfahánom a už o pár desiatok minút sme si to šinuli rýchlosťou vyprahnutou púšťou. Blížili sa k cieľu, o ktorom sme vedeli len to, že je zhruba 23km od mesta Tabas... Z času na čas sme míňali malé osady ponechané napospas pieskom.

Centrálnu časť krajiny tvoria najmä dve púšte – Dasht-e-Kavir, ktorá sa rozprestiera asi 200km východne od moderného Teheránu a pri svahoch pohoria Albroz je pokrytá pieskom a z väčšej časti neobývaná. Menšia púšť Lut, nie je až tak suchá, poskytuje dostatok zdrojov na prežitie menších komunít. Obe tieto púšte však prinútili tisícročiami obyvateľov krajiny, aby obývali hlavne západ, sever a juh Iránskej planiny.

V noci nadránom pri vystupovaní z autobusovej klímy sa nám do pľúc predral ešte stále rozpálený vzduch predošlého dňa. Do očí nám zároveň udrel rozľahlý komplex s mešitou za vysokými múrmi. Atmosféru ranných modlitieb pri svitaní treba zažiť. Bola to jedna z vecí, na ktoré som sa tešil po poslednom výlete po Strednom východe. Chopil som sa statívu a niečo zachytil. Veriaci pomaličky vstupovali do mešity, zatiaľ čo my sme sa vyvalili pod vysoké palmové listy a pri jemnom vánku zaspali. Kým sme sa zobudili a pobalili, osadenstva a čiernych habitov začalo pribúdať. Bol piatok, teda moslimská nedeľa a mešita v Tabase vyzerala byť dôležitou pre celý región. Počas modlitieb sa zrejme zapĺňa celé nádvorie. Vybrali sme sa k taxikárom a začali sa pýtať na miesto, ktoré hľadáme. Z počiatku to nevyzeralo ružovo, ale nechceli sme to vzdať. Jeden domáci nás zobral k známemu do pár km vzdialeného net café, ktoré bolo zavreté, ale pre neočakávaných turistov v púšti čo by človek nespravil. Vytlačili sme obrázok a náhodou jeden taxikár vedel, o aké miesto sa jedná. Cenu však vyslovil nereálnu. Preto sme zahájili sendvičovú metódu čakania. To jest, sme sa začali tváriť a jesť pri nich, ako keby sme mali čas do večera. Za pol hoďky sa ozval jeden z taxikárov s prijateľnou ponukou. A mohli sme vyraziť.

Prechádzali sme rovinatou púšťou, neskôr okolo rozpálených zvetraných kopcov. Neočakával som, že oázu jednoducho uvidíme z diaľky, ale dlhú dobu nič neprichádzalo. Zrazu medzi kopcami v doline sme uzreli zelené vrcholčeky paliem. Bolo treba prejsť peši pár kilometrov popri pomarančovníkoch, granátových jablkách a datľovníkoch. Keď sa zrazu priestor pred nami otvoril a objavili sa palmové háje s ryžovými políčkami popretkávané zavlažovacím systémom. Cestou k jazierku som sa zastavil pri domácich. Syn rodiny vedel po anglicky. Usmiaty ma privítal a hodnú chvíľku sme pokecali. Študent Esfahánskej univerzity víkendoval doma a prišiel pomôcť rodine na víkend. Na konci oázy pri tiesňave, z ktorej vytekal potok, sa kúpalo mladé osadenstvo. Avšak len chlapci. Dievčatá a ženy si ochladzovali nohy povyše. To Peťu samozrejme pri pohľade na nás, ako sme si užívali vodu na tomto krásnom mieste poriadne štvalo. Potok vyvieral z neveľkej jaskyne v podobe maličkého vodopádu. Pretekal mini tiesňavou dosť hlbokou na to, aby sa tam dalo skákať a ďalej pokračoval v podobe zavlažovacích kanáloch po celej oáze. Ezmirghan nie je spomenutá v žiadnom sprievodcovi Lonely planet. Zmienky na internete sú takmer výlučne od tých pár poľských cestovateľov a tak som rád, že sa mi podarilo naraziť na istú fotku na trekearth.com a presvedčiť aj ostatných, aby sme tie stovky kilometrov k tomuto miestu precestovali. V Iráne sú ešte dve ďalšie miesta na juhu, o ktorých sa nám jeden domáci zmienil K jednej oáze si to treba prejsť 3 hodiny pešo najlepšie pri východe slnka od najbližšej cesty. Druhá oáza je ľahšie dostupná (k tým miestam možno niekedy nabudúce), ale o tom neskôr.

Celé miesto z môjho pohľadu vyžarovalo krásnou energiou a boli to hlavne turizmom neskazení domáci, z ktorých bolo cítiť v ten deň spokojnosť a radosť. Chvíľku som váhal, či vôbec sa na nete o Ezmirghan mám zmieniť, ale skôr či neskôr budú aj tu prichádzať návštevníci. Čo mi bolo ľúto, že na návštevu sme mali len necelé dve hodiny a taxikár nás už súril. Pre ľudkov, ktorí sa do Iránu vyberú doporučujem prespacákovať pod hviezdami medzi palmami alebo pri jazere na konci oázy...

Fotos