Via Líbya (časť druhá)

Potulky starou časťou Tripolisu a oáza Ghadamesh

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)
oáza Ghadamesh (za stenami starého mesta)
oáza Ghadamesh (za stenami starého mesta) 

Príchod turistu na parkovacie miesto miestnych taxíkov, znamenalo po celej Líbyí, nahrnutie sa všetkých taxikárov okolo cudzinca. Komunikácia s jedným alebo s dvoma z celej partie (ktorí ovládali pár slov po anglicky). Zdĺhavé vyjednávanie a ešte aj dodatočné hádanie sa o cenu po príchode do cieľovej stanice, keď taxikár chcel meniť cenu. Z celej cesty ma najviac vedeli vytočiť práve taxikári, či to bolo už Líbyí, Egypte alebo Jordánsku. Na miestach, kde pravidelná autobusová doprava nechodila, sa cítili ako páni. Ale na druhej strane si nechceli nechať ujsť zahraničného turistu, ktorí sa v letnom období zjaví v týchto častiach zriedka.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Tak tomu bolo aj po príchode do ranného, hlavného mesta krajiny Tripolisu alebo Tarabulusu v arabskom jazyku. Taxikára som našiel anglicky hovoriaceho, čo ma potešilo. Po ceste zistil, že veľký business zo mňa mať nebude. Očakával, že ho budem potrebovať minimálne na celý deň. Keď videl, že šetrím kde len môžem, vysvetlil mi domáce reálne ceny taxíkov. Do miest, kam mám v pláne ísť pozrieť. Spomenul, aby som využíval dostupnú verejnú dopravu, ktorá pozostávala z nekonečného počtu maličkých dodávok, ktoré za zanedbateľnú cenu si treba zastaviť mávnutím ruky popri ceste. Hľadajúc naše veľvyslanectvo v skrytej uličke, pri jednej z najhlavnejších ciest Tripolisu, mi taxikár povedal, že v Líbyí nie sú očíslované domy. Ale pri pohľade do jednej uličky som zazrel v rýchlosti vejúcu našu zástavu. Chvíľku ešte počkal pred veľvyslanectvom, kým sa otvorí. Zvítal sa s manželkou pána veľvyslanca. Vo vnútri sa porozprávali o rôznych veciach. Popýtal sa, čo je zaujimavé na videnie v meste. Po prvýkrát od odchodu zavolal našim a vyštartoval do národného múzea a do uličiek starej časti mesta – mediny. Múzeum Jamahiriya, bolo postavené po konzultáciach Líbye s UNESCOm. Podľa Lonely Planet sprievodcu sa v tomto múzeu nachádza jedna z najlepších zbierok klasického umenia v severnej Afrike. Od prehistorických kresieb v horách Akakus v púšti (na úplnom juhozápadnom cípe krajiny), cez mozaiky, sochy, fresky z antických lokalít, ktorých je po celom pobreží Líbye požehnane veľa. Od Sabrathy, cez Leptis Magna, Tocra, Tolmeita, Cyrene, Appolonia... Inými slovami, krásne pláže, miestami až s bielym pieskom, vodou pripomínajúcou Karibik a s antickými ruinami pár metrov od pobrežia.

SkryťVypnúť reklamu

Medinu Tripolisu, opevnené staré mesto, si môže návštevník vychutnať plnými dúškami. Nepatrí medzi tie turisticky najkrajšie, ale určite je tam pokoj od turistov na rozdiel od medín v mestách susedného Tuniska alebo Egypta. Spleť uličiek, v ktorých sa turista raz dva stratí, potuľuje a hlavne objavuje. Už Tunisania, s ktorými som sa rozprával na trajekte z Európy do Tunisu, ma varovali, aby som si dal v starom meste Tripolisu pozor. Nachádza sa tu totiž veľký počet imigrantov od južnejších susedov Líbye, ktorí nemajú až taký veľký problém si “slušne“ vypýtať od zablúdeného turistu v spleti uličiek peniaze, alebo iné cennosti. Ja som ten nepríjemný pocit miestnych pohľadov zažil, už keď som sa v medine dosť odpojil od hlavnych trás a blúdil len kade tade, nevedno kde je sever. Keďže foťák priťahoval pohľadov asi najviac, som si ho okamžite skryl do brašne na opasku a rezkým krokom sa snažil držať akej takej hlavnejšej uličky, kde sa zdržiavajú starší a ženy. Snažiac sa postávajúcim partiám chalanov vyhýbať. Po asi 20minútovom blúdení, som bol vcelku rád, že som z tade vonku. Zvyšok dňa sa mi venovala moja známa, ktorá ma najprv zaviedla na jednu uzavretú pláž patriacu tzv. getu bielych. Zahraniční pracovníci od rôznych ropných a iných spoločností si užívajú v týchto getách svoj pokoj od domácich. S takmer ľudoprázdnymi, uzavretými plážami a stráženými domami. Hneď pri mieste, kde som sa ja kúpal, bola malá vila synovca Kaddáfiho. Kde sa nepretržite starali o trávnik, sluhovia pripravovali barbeceau...

SkryťVypnúť reklamu

Obrázky vodcu Kaddáfiho sa na uliciach kde tu objavovali, ale čakal som pôvodne, väčšiu “vladársku reklamu“. Zato v múzeách venovali Kaddáfiho systému celé poschodia, chváliac rôzne gigantické projekty (kladenie potrubí so sladkou vodou z ďaľekých podzemných častí púšte na pobrežie, ropné rafinérie získavajúce obrovské množstvá ropy, makety postavených vládnych budov atď). Nehovoriac o jeho zelenej knižke – manifeste, ktorý napísal v púšti, kam sa na nejaký ten čas uchýlil, aby v kľude mohol rozjímať.

Večer, pred cestou do Ghadameshu, ako som sa rozprával v pouličnej jedálni so svojou známou a jej domácim kamarátom o rôznych témach ohľadom Líbye, sme preberali aj pohľad domácich na politický systém. Keďže v Líbyí je pre domácich zadarmo zdravotníctvo, školstvo.. peniaze plynúce z predaja ropy a plynu udržujú rast ekonomiky a pozitívnu ekonomickú bilanciu a nadbytkový rozpočet. Aj z rozhovorov neskôr s domácimi, som nadobudol pocit, že ľudia nie sú s režimom vnútorne nadšení, ale nemajú silnejší dôvod byť nespokojní.

SkryťVypnúť reklamu

Prípad ohľadom Bulhariek, na ktorý som bol taktiež zvedavý, ako sa vyvíja - Slovensko je jeden z pozorovateľov procesov. Manželka p. veľvyslanca mi opísala nálady, ktoré panujú po súdnych procesoch. Autá so zahraničnými značkami sú napádané domácimi na ceste z priestorov súdu a celkovo nálady sú tam dosť v tomto prípade negatívne.

Cestou tam i naspať, do 650km vzdialenej prastarej oázy Ghadamesh, som celú cestu prekecal s Alžírčanmi. Mladými chalaniskami môjho veku. Prvý cestoval so svojim dobrým kamarátom naspať do Alžírska nakúpiť MP3 prehrávače, s ktorými obchodoval medzi Alžírskom a Líbyou. Druhý bol študent v Tripolise, ktorému som pomáhal vypĺňať pracovný zošiť z anglického jazyka do školy. Ma najprv chcel využiť, aby som mu vypísal hneď celý zošiť, ale keď videl že to s ním chcem postupne prebrať, aby z toho aj niečo pochopil. Sme to ukončili už niekde v štvrťke knihy.

Do oázy Ghadamesh som dorazil skoro ráno pred východom slnka, asi okolo 4tej. Našiel som sprievodcom doporučený hostel, ktorý bol celý zabednený. Nemal som čo na pláne, tak som sa snažil nájsť cestovateľmi ospevovanú starú časť mesta. Ibaže som sa vybral ako inak úplne opačným smerom. Blúdiac po novej časti mesta som naďabil na postávajúcich troch chalanov. Jeden z nich sa mi ponúkol, že ma zoberie do starého mesta na strechu jeho domu pozorovať východ slnka. Niekoľko tisícročná medina Ghadameshu pozostáva zo systému tmavých uličiek, v ktorých vďaka premyslenému vetraciemu systému teplota počas Saharských dní, sa udržuje na príjemných hodnotách. A teploty už v týchto miestach dosahujú bežne 50C. Nečudo, že Ghadamesh je známy i ako “Perla Sahary“.

Ranné tmavé uličky mediny mali svoju atmosféru. Nebolo tam ani nohy a vtáctvo v blízkej oáze sa už chystalo spevom na prichádzajúci východ slnka. Zrazu zastavil a pošmatral niečo v jedných, z mnohých nenápadnych dverí v uličkách. Pootvoril a zaviedol ma do útrob tmavého dvojpodlažného domu. Poukazoval mi, kde sa spávalo, jedlo. Miesto kde jeho rodičia mali uložené hračky... Ako som sa neskôr dozvedel, jeho rodičia patrili medzi posledné generácie, ktoré v starom meste ešte zažili detstvo. Od 50tych rokov vláda sa snažila postupne presťahovať obyvateľstvo do blízkej, novej časti mesta. Pekne vyzerajúce domy s klímou. Ale napriek dobrému, novému bývaniu, som i ja stretával mnohých domácich počas horúcich dopoludní, v uličkách mediny ako sa vyvaľovali a popíjali čaj. Domy im stále patria, ale vracajú sa do nich hlavne počas náboženských alebo rodinných osláv. Jednu takú svadbu som zažil i ja poobede posledného dňa pobytu.

Môj známy, mal na moje potešenie jednu z navyššie položených striech v medine. Ako tak slnko vychádzalo a ja som sa nemohol nabažiť tej atmosféry očami ani objektívom fotoaparátu, mi vysvetľovaľ, že voľakedy len ženy mohli chodiť na strechy. Niektoré strechy boli taktiež poprepájané a isté vzdialenosti sa dali prekonávať aj po strechách. Moje nadšenie z celkovej atmosféry vnímal so smiechom. Bola to moja prvá oáza. Moje prvé vysoké ďatľovníky, pod ktorými som sa tak túžil poprechádzať. Vysvetlil mi, že za celý doterajší život sa nikam z mesta nedostal, ale veľmi by rád. Som sa mu snažil opísať naše lesy a hory, jelene a medveďe. Spomenul mu, že keď chodím po horách stačí ak mám jednu plastikovú fľašu a vody si naberiem kde chcem. No kukal na mňa ako buk.. Celé staré mesto je postavené z vysušených hlinených tehál, omietnutých do biela. Často architektúrou pripomínajúc biele domky na ostrove Santoriny v Grécku. Toho rána, potom ako mi ukázal hostel, som sa poriadne vyspal a zamieril potom spätne do uličiek mediny, kde som trávil celé hodiny. Hľadal a objavoval zákutia. Porozprával sa s domácimi, ktorí vedeli troška po anglicky a na večer si vyjednal a dohodol výlet džípom na jednu rímsku pevnosť za mestom a na duny pozorovať západ slnka.

Na západe od mesta, kde je hranica troch krajín - Líbye, Tuniska a Alžírska, sa nachádzajú krásne pieskové duny. Najmä už na Alžírskej hranici, niekoľko sto metrov vysoké. Pri pohľade naň, som si povedal, že Alžírsko si v budúcnosti nemôžem nechať ujsť. Na východ od mesta je to zas kamenná, s nejakými, tými kamennými kopčekami. Asi 20km od mesta sa nachádza obľúbené jazero domácich, priamo v púšti medzi dunami. Ale ako som vyjednával, tak som vyjednával. Sprievodca nechcel poľaviť podľa mojich predstáv. Tak som od tejto myšlienky tam ísť upustil. Problém bol hlavne v tom, že turistov v letnom období je v Ghadameshi minimum. Za celý pobyt v Libyí som stretol asi 5tich cudzincov, ak nerátam organizované zájazdy v medine Tripolisu, ktoré prichádzajú z Malty na jeden deň pozrieť. A sám platiť celé auto bolo pre moju skromnú peňaženku dosť drahá záležitosť.

Celkovo aj s vízami je veľký problém sa do krajiny dostať. Ja som si ich začal vybavovať mesiac dopredu a bez pomoci známych pracujúcich v Líbyí, by som ich nedostal. Už som pomaly začal preplánovávať svoju letnú trasu cez Turecko a Sýriu do Egypta a naspať..

V ten večer na dunách pri Alžírskych hraniciach pri západe slnka, som si uvedomil, že tento výlet už niekoľko mesiacov plánovaný, mi predsa len vyšiel a práve teraz sa nachádzam na jeho najjužnejšom bode. Veľmi som sa túžil dostať úplne na juh krajiny do Jebel Acacus hôr, kde sú stovky prehistorických kresieb zvierat a zobrazených príbehov zo života miestnych. Za čias ešte keď Sahara bola ešte zelená. Alebo k slaným jazerám do oblasti Sebhy, ktoré sú obklopené palmami a vysokými pieskovými dunami. Ale bol som rád, že financie z môjho študentského úveru, mi dovolili podniknúť aspoň takéto dobrodružstvo.

Rozhovor pri ohníku pod Saharskou nočnou oblohou pri tuarégskom čajíku hneď pod dunami, s mojím sprievodcom a jeho kamarátom, bolo parádne zakončenie ďaľšieho dňa. Porozprával mi rôzne zaujímavosti a veselé príhody s turistami. Keď napríklad jedna škandinávska skupina, s ktorou brázdili džípmi Saharu na juh do Acacus asi týždeň, sa posledný večer “tak opojila“, že všetci sa nadránom vyjančene rozbehli po okolí robiac “opičie hlasy džungle“. A do rána sa už nevrátili. Tak ich museli všetkých po okolí ráno džípmi po jednom hľadať. Spomenul aj moju známu, ktorú považoval za jednu z najbláznivejších. Tá ho cestou naspať džípom z púšte do Ghadameshu požiadala, či by nemohla presedieť namiesto na sedadle na streche džípu. Nejak sa mu to nezdalo, upozornil ju a pustil ju tam. A človek znalý, ako vyzerá cesta džípom po kamennej púšti si môže predstaviť, ako taký cestujúci asi vyzerá ku koncu. Púšt a nočnú oblohu treba proste zažiť..

Druhého rána som si privstal a túľal sa po okrajoch oázy, kde už bolo badať, že voda zo starých zavlažovacích sýstémov nesiaha na jej kraj, ako voľakedy za starých časov. Bolo vidieť staré zvyšky ďatľovníkov, malú mešitu, o ktorú sa samozrejme domáci starali, aj keď už bola takmer viac v púšti ako v oáze. Ale našiel som tam nečakane jedno miesto, farmu, kde bolo viac života ako v celej oáze dokopy. Za tie 3 dni, ktoré som tam pobudol, som nevidel toľko vtáctva a hmyzu ako na tom jednom mieste. Na poludnie posledného dňa, som si dal malý trek na asi 6km vzdialený, kamenný kopeček. Chcel som vyskúšať poriadne púštne teploty na vlastnej koži. Tá sálava tepla, ktorá prúdila s vetrom z púšte, ma dostala aj za tie dve a pol hodiny výletu. A keď som sa blížil k oáze, bol som úplne happy, že som spať. Človek, ktorý príjde rovno z púšte do tmavých uličiek starého mesta Ghadamesh, ocení asi najviac jej vetrací systém. Ochladenie teploty na príjemnú úroveň. Cestou v uličkách som narazil na oslavujúcu svadobnú skupinu. Mladý ženích mal akurát po svadbe a oslavoval vo veľkej skupine rodiny (čisto mužov) svoj čerstvý stav. Hneď ma pozvali dovnútra, ale bol som taký spotený a hlavne vyčerpaný, že som sa pomaly vytratil. Jeden z rodiny, ktorý sa mi venoval, mi spomínal po tom ako sa dozvedel, že som zo Slovenska (po celej Líbyí som hovoril že pochádzam z Československa, lebo aj tak veľa ľudí nevedelo, že sme sa rozdelili), ako v 70tych rokoch stavali Čechoslováci cestu z Tripolisu do Ghadameshu. Takže kus slovanskej ruky bola priložená ďaľeko v púšti, ktorú som využil na svojej ceste i ja:) Na rozlúčku mi zakričal pár zdraviacich fráz po česky. Ktoré si pamätal, ešte z čias keď bol malý a zvykli ich ako deti kričať našim, keď sa Čechoslováci zúčastňovali miestnych projektov.

A v ten večer som sa rozhodol opustiť oázu veľkým mikrobusom naspäť do hlavného mesta. 10hodinová cesta, na ktorej som zažil úsmevné ale i smutné situácie a hlavne cesta na kt. som si asi najviac odtrpel, svoje prvé, poriadne, cestovateľské tráviace problémy...

Brána do Starého mesta Tripolisu

Obrázok blogu

minaret tu, minaret tam...

Obrázok blogu

children of Tarabulus

Obrázok blogu

Stará časť Ghadameshu pri východe slnka

Obrázok blogu

3000 rokov starý cintorín (Ghadamesh)

Obrázok blogu

Obrázok blogu

v uličkách pri oáze

Obrázok blogu

Obrázok blogu

v medine Ghadameshu

Obrázok blogu

Obrázok blogu

Obrázok blogu

Obrázok blogu

Obrázok blogu

Obrázok blogu

ručne robené steny

Obrázok blogu

Obrázok blogu

niekoľko sto metrové duny hneď za Alžírskymi hranicami

Obrázok blogu

zavlažovací systém až k okrajom oázy

Obrázok blogu

viac fotiek na www.pongman.rajce.net alebo niaky výber na mojom profile na www.spaces.msn.com/pongman007

Zaujimavé linky cestovateľov s fotkami

 http://www.trekearth.com/gallery/Africa/Libya/page1.htm

 http://www.pbase.com/howardbanwell/tripoli


Andrej Hajdusek

Andrej Hajdusek

Bloger 
  • Počet článkov:  55
  •  | 
  • Páči sa:  0x

poďme všetci do lesa...Feedjit Live Website Statistics Zoznam autorových rubrík:  Aljaška 2005Sev. Afrika a Stredný východ 'Írsko 2006 - 2007SlovenskoHimalayas tour 2007Ázia leto 2008Nezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
SkryťZatvoriť reklamu