Via Líbya (časť prvá)

za oázami, rímskymi pamiatkami, ale hlavne za pieskovými dunami a púšťou.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu
(zdroj: foto from web)

Skoré ranné prebudenie a niekoľko kilometrová cesta popri pobreží Neapola do prístavu, s “batôžkom“ na chrbte, mi dala zabrať viac než som očakával. Ale ranné výhľady na sopku Vesuv na druhej strane zátoky a ranná atmosféra pobrežia bolo to, prečo som si na tento pochod väčšou časťou mesta privstal. V kancelárií lodnej spoločnosti to už vyzeralo ako v severoafrickom bazáre - vrava, hluk, vybavovanie..

Sú tri hlavnejšie lokality, z ktorých sa dá z Európy do severnej Afriky doplaviť. Jedna je medzi Španielskom, priľahlými ostrovmi a Marokom. Ďalšia medzi Talianskom, Sicíliou a Tuniskom. A potom už len jeden trajekt premáva raz za čas medzi Maltou a Líbyjským Tripolisom. V prístave boli zakotvené krásne, obrovské lode, obdivujúc, ktorá asi bude moja. Po zistený, že máme ten najmenší trajekt, mi jemne nálada opadla. Hneď po nalodení som prekutral každé, verejnosti dostupné zákutie lode. A za 10 minút som si mohol povedať, že pod palubou určite nebudem kvasiť a strávim čo najviac času vonku na vzduchu. Keďže som bol okrem posádky jediným európanom na trajekte, som si musel pomaly zvykať na zvedavé pohľady domácich počas celej plavby. Ako tomu bolo neskôr po celej ceste v Líbyí.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ešte v prístave som sa dal do reči s dvoma Tunisanmi. S jedným z nich, som prekecal celú plavbu. Aj keď to bol rozhovor v štýle snažiac sa spomenúť si na vlastnú francúzštinu z čias stredoškolských a jeho podobne chabou angličtinou, sme sa poriadne nasmiali na našich “pomocných, komunikačných kresbičkách“. Ktoré sme často čarbali na papier, aby sme sa pochopili. Väčšina severoafričanov na palube pracovala ako pomocná sila priamo v Neapole alebo v jeho okolí. Mongi, môj už zmienený Tuniský známy, pracoval taktiež v prístave a raz za čas priniesol rodine na juh domov financie.

V ten večer, všetko mužské osadenstvo vrátane posádky, očakávalo “hodinu F“ - finále futbalových majstrovstiev medzi Talianskom a Francúzskom. Väčšina posádky bola Talianska a severoafričania držali palce taktiež Talianom, teda nálady boli jasné. Problém bol však so signálom. Ako to v strede Stredozemného mora býva, bolo potrebné jedného dobrovoľníka, kt. sa ujal antény a stál s ňou až do skončenia zápasu nad hlavou. Signál sa však podarilo poriadne chytiť až tesne pred Zidanovou “Du Hast“ hrudnou hlavičkou a očakávanými penaltami. Takže to najzaujímavejšie zo zápasu nám neuniklo. Do chytenia signálu väčšina chlapov pobehovala šomrajúc po palube, alebo sa pridala k svojím ženám s detmi, kt. pozerali rozprávku dolu pod palubou (tá išla bez prerušenia, či sme boli uprostred Stredozemného mora alebo na jeho kraji). Po zápase hučiaci Taliani vytiahli champagnos a pilo sa a spievalo.

SkryťVypnúť reklamu

Noc bola krásne bezoblačná. Vytiahol som z podpaluby spacák, našiel skryté miesto pod komínom a zadrichmal na čerstvom vzduchu. Ráno som sa prebudil tesne pred východom slnka, keď už podomnou na palube vykonávali ranné modlitby niektorí cestujúci. Po prvýkrát som zažil moslimský, každodenný rituál na Líbyjskom veľvyslanectve u nás v Bratislave. Keď ma jeden z pracovníkov privítal a presunul sa zrazu na druhú stranu miestnosti a mne chvíľku trvalo zistiť o čo mu vlastne ide.

Druhé ráno kŕdle čajok, asi dve hodinky pred pristátím ohlasovali, že Afrika sa blíži. Svoj prvý krok na Africkom kontinente som spravil skoro ráno. V ten deň som prešiel Tuniskom a presunul sa k Líbyjským hraniciam. Prezrel si hlavné mesto Tunis, vlakom na juh popri nekonečných sadoch olivovníkoch sa presunul do Sousse s jej krásnou starou časťou mesta. A neskoro v noci nasadol na šesť hodinovú cestu k Líbyjským hraniciam.

SkryťVypnúť reklamu

Aj ten jeden deň strávený v Tunisku mi dal skúseností do budúcna mnoho. Už prvé chvíľe strávené v preplnených uličkách bazáru Tunisu, mi takmer predčasne ukončili výlet. Aj napriek neustálemu pozorovaniu mojej prívesnej kapsy, som si našiel svoje doklady a peniaze rozzispované a povytiahnuté. A to som pozoroval kapsu každé dve sekundy. Vychcaní sprievodcovia, predajcovia nasilu tiahnúci turistov do útrob svojich obchodov. Aj po tom jednom dni strávenom v Tunisku som si povedal, že som rád z tade vypadol. Ale raz sa mi dúfam podarí nazrieť do skrytejších južnejších častí tejto krajiny, v ktorej som zažil svoj prvý severoafrický bazár a šiša pub.

SkryťVypnúť reklamu

Cesta autobusom k Líbyjským hraniciam bola sprevádzaná epileptickým záchvatom jednej domácej. Autobusár chcel volať záchranku, ale nakoniec šok prešiel. Hneď vedľa mňa, sedel jeden poriadne nachladený domáci. Od ktorého som myslel, že to hneď na druhý deň dostanem a preležím si za hranicami v Líbyí, v hosteli niaky ten týždeň. Ale našťastie zdravíčko bolo dobré. Krajina sa pomaly smerom na juh Tuniskom začala meniť. Z nekonečných olivovníkových plantáží, lemovanými kopcami, začalo prostredie pustnúť a meniť sa čoraz viac na púšť. Kde tu sa už začali objavovať neveľké pieskové duny. Práve v tých dňoch bol mesiac v splne a púšť krásne odrážala mesačné svetlo od svojho povrchu. To som mal možnosť pozorovať taktiež dlhou cestou autobusom, hlbšie do púšte už v Líbyí, do oázy Ghadamesh.

Niekoľko kilometrov od Líbyjských hraníc autobus ohlásil konečnú a ja som začal skoro ráno pred východom slnka vyjednávať s taxikármi. No moje prvé vyjednávania neboli zďaleka výhodné, ale človek sa postupne učí. K hraniciam som cestu s taxikárom prerozprával a ten mi nakoniec stiahol pár Tuniských dinárov z pôvodne dohodnutej sumy. Pri prekračovaní hranice sa mi rozbúchalo strachom srdce a ani neviem poriadne prečo. Asi preto, že to bola moja prvá ozajstná, neturistická krajina, kde mi v prípade nejakých problémov nikdo nepomôže a spoľahnúť sa budem môcť len a len na seba. Namierené som mal do prvého väčšieho mestečka – Sabrathy, vzdialenej asi 60km od Tuniských hraníc. Moje prvé pocity z krajiny boli dosť “nie optimistické“. Míňajúc malé prihraničné dediny a mestečká s námestiami plnými desiatkami bezdomovcov, aspoň tak sa mi javili. Mestá so zničenými domami. No musel som si proste postupne zvyknúť na severnú Afriku. Bordel, smetiská, smrad. Ale postupom času som to ani nevnímal. Na svojej ceste človek prechádzal mestami s totálnym bordelom, smradľavými stokami a všadeprítomnými smetiskami, ale i krásnymi upravenými časťami miest plných palmovej zelene. Ako som hneď zo začiatku postrehol, pre domácich nebol problém, takmer po celej ceste severnou Afrikou aj na strednom východe, vyhodiť smeti počas jazdy na cestu, alebo hocikde v meste. Som sa až zasmial nad pohľadom ako napr. v západnom Egypte, zastal diaľkový autobus na hlavnej busovej stanici. Otvorili sa dvere, nikto nevystúpil ani nenastúpil, len zrazu vypadla z autobusu kopa smetí, flašiek, zvyškov z jedla na prázdne nástupište. Dvere sa zavreli a autobus išiel ďalej. Som sa pousmieval nad myšlienkou, keď ma domáci v taxíku alebo v autobuse presviedčali búchajúc si ruky o hlavu, aby som vyhodil smeti von oknom rovno na cestu a nedržal ich v ruke. Len som zakýval hlavou a ukázal mu, že ja si to dávam do batoha a na najbližšom možnom mieste vyhodím. Asi jedného dňa, keď sa budú válať v kopcoch vyhodeného smetia a púšť bude pokrytá sáčkami a fľašami si uvedomia, že raz za čas by sa zišlo aj poupratovať.. Najlepší prípad je 16miliónová Káhira. S bohatými, čístými štvrťami pre vyššiu spoločnosť, až po takmer slumové chudobné časti mesta, kde nie je problém vidieť pracujúce 8ročné deťúrence. Ale o tom neskôr...

Ešte nezvyknutý na vzhľad Líbyjských prihraničných miest, som si pomyslel, že môj foťák tu pravdepodobne prežije deň a ja bez okradnutia asi tak 3dni. Ale nadchádzajúce zážitky v nasledujúcich hodinách moje myslenie zmenili. Po vysadnutí z taxíka som si povedal „a teraz to začína“. Šiel som si vymeniť peniažky, obdržal som obrovskú kopu pokrčených bankoviek (keďže ani v Egypte ani v Líbyí mince nemajú), zatiaľ čo dvaja policajti ma pozorovali ako zaujímavosť dňa. Neskôr postupnými “rukonohými“ gestami som sa snažil dorozumieť s domácimi, kde je hostel. Niektorí z nich nerozumeli ani slovu hotel, ale asi štvrý človek ktorí sa pri mne zastavil s autom, ma zobral priamo pred hostel. Budova hostela bola len pár sto metrov od pláže s pekným bielym pieskom a hlavne starými rímskymi ruinami, kvôli ktorým som sa na tomto mieste zastavil. Vedúci hostela, jediný zamestnanec pravdepodobne, ma privítal zrozumiteľnou angličtinou. Sympatický domáci, ktorý sa mi snažil výjsť v ústreti v čom mohol. Poukazoval mesto a hlavne zoznámil ma v jednom café, so svojimi známymi, ktorí na mňa vytiahli peknú slovenčinu. Ja s vygúľanými očami, mi začali vysvetľovať, že študovali na Slovensku v Martine nejakú strojnícku učňovku v 80tych rokoch. Neskôr jeden z nich ma zobral po meste a okolia až do rána. Pozoznamoval so svojimi starými kamarátmi, rodinou (so svojou krásnou ženou, ktorú som neskôr pasoval ako najkrašiu Líbyjčanku na svojej ceste, akú som videl). Hneď na začiatku konverzácie mi spomenul miestneho lekára, kt. má ženu slovenku, slúžiacu v blízkej nemocnici. Ale tú som nestihol navštívíť. Vedel som už pred cestou, že slovenky - doktorky alebo sestričky sa povydávali alebo pracujú v Líbyí. Ale netušil som, že budem o nich počuť hneď prvý deň.

Ešte doobeda ako aj večer som si odskočil na miestnu pláž, kde to žilo domácou mládežou. Kúpil veľký melón, kt. som nevedel spraskať sám, tak som ponúkol chalanov. Tí sa už toľko nehanbili a nadviazali sme prvé kontakty. Pláže sú počas dňa prázdne od žien. Tie prichádzajú v spoločnosti svojich manželov, otcov alebo bratov večer a zahalené v šatách sa kúpu. Na moje prekvapenie, celkom veľa mladých vedelo obstojne po anglicky. Čo bola výhoda, keďže za celú dobu som v Líbyí býval úplne sám vo veľkých hosteloch až na poslednú noc. Keď som sa zoznámil s jedným Iračanom a jeho kamarátom Líbyjčanom – študentami, kt. cestovali po krajine.

Rímske ruiny za Sabrathou som si samorejme nenechal ujsť. Bolo to moje prvé vačšie rímske ruinovisko mimo Talianskeho územia. Sabratha bola za rímskych časov súčasťou tzv. Tripolitánie. Tvorili ju Oea (dnešné hlavné mesto krajiny Tripolis), Leptis Magna (známa svojimi zachovalými oblúkmi a rímskymi cestami) a už zmienená Sabratha. Z týchto troch miest zásobovali Rím a celý Apeninský poloostrov exotickým tovarom (otrokmi, divými zvieratami do arén, exotickým drevom, zlatom a iným tovarom) po tom, ako prešli cez Saharu karavánmi tisícky kilometrov k pobrežiu severnej Afriky.

Stojac a rozmýšľajúc v ten večer na útesoch vysoko nad morom s mojim známym, či ostanem tu ešte jeden deň. Som sa nakoniec rozhodol vyštartovať pred svitaním, nasledujúce ráno smerom na východ do hlavného mesta Tripolisu. Ďaľšie ráno, prekvapivo čerstvý, som o 4tej nadránom vyrazil ešte tmou mestom nájsť miesto, kde čakajú mikrobusy, aby som sa dostal do 7mej rána do hlavného mesta Tripolisu. Z kade, podľa môjho už dosť zastaralého sprievodcu mali vyrážať autobusy smerom na juh do prastarej oázy Ghadamesh.

Len pár krokov som urobil od svojho hostela a už sa ozývali z ďiaľky havkajúce, potuľujúce sa psy. Postupne sa približovali, ale na moje štastie jeden, dva hodené kamene tým smerom to vyriešili a psy sa ropŕchli. Človek cestujúci v týchto oblastiach, sa často stretne s týmito havkajúcimi potvorami. Aj ja sám keď som ich dovtedy videl v telke, ako hľadajú potravu po uliciach mi ich prišlo ľúto. Ale keď ich človek vidí na vlastné oči – veľkých, huňatých, otravných, skôr som dostal chuť ich zaplašiť čo najďalej. Pre vlastný pocit bezpečia som si na hrudný popruh pripol svoju väčšiu kudlu, nech mi radšej nejaký “potenciáli“ dajú už z diaľky pokoj. Aj keď som ju hlavne bral so sebou na krájanie potravín a otváranie konzerv.. Ale spätne keď sa na seba pozerám, mi je skôr do smiechu. Líbyjčania boli asi jeden z najústretovejších ľudí na celej ceste. Toľkokrát mi pomohli a nič za to nechceli, až mi bolo divnô. Zato susedný Egypt, o tom ma aj varovali. Tam sa veci troška otočili v tomto smere.

Čakajúc na taxík, odratúvajúc pohľadom na hodinky čas, koľko mi ešte ostáva aby som stihol autobus do Ghadamesha z Tripolisu, som sa pomaly vzdával nádeje. S mikrobusmi taxíkmi to funguje ako inak, kým sa nenaplnia treba čakať. Žiadne medzimestské linky. Len taxíky. Ale zrazu jeden čakajúci domáci zastavil okoloidúce auto a nasadol. Rýchlo som pribehol k nemu, vybavil si dobrú cenu, ktorú som si zistil u domácich deň predtým a hybaj ho do prebúdzajúceho sa hlavného mesta.

Hneď ako som nastúpil, som sa snažil nadviazať so šoférom ignorujúc hlas z rádia, konverzáciu. Ten mi len ukázal prstom hore a ja kým som pochopil, som sa chviľu nahľadel na kapotu auta, že čo je vo veci. V aute počúvali celou cestou na páske ranné modlitby muzeína. A počas ranných modlitieb za krásneho východu slnka som vstúpil do hlavného mesta Tripolisu.

v uličkách bazáru v Tunise

Obrázok blogu

predaj kobercov v Sousse

Obrázok blogu

the doors of Tunis

Obrázok blogu

spiaca cica zo Sousse

Obrázok blogu

ruiny pri pobreží Sabrathy

Obrázok blogu

rímsky amfiteáter

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

v podvečer pri ruinách

Obrázok blogu
Andrej Hajdusek

Andrej Hajdusek

Bloger 
  • Počet článkov:  55
  •  | 
  • Páči sa:  0x

poďme všetci do lesa...Feedjit Live Website Statistics Zoznam autorových rubrík:  Aljaška 2005Sev. Afrika a Stredný východ 'Írsko 2006 - 2007SlovenskoHimalayas tour 2007Ázia leto 2008Nezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

717 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
SkryťZatvoriť reklamu