Via Neapol (Pompeje a Vusuvius)

Niekoľko dní čakania na trajekt do sev. Afriky som využil na obhliadku krátera Vezuvu, potulky uličkami starého mesta Pompejí, návštevy Neapolského múzea a centra mesta.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)
Obrázok blogu

Pekné pohľady z výšky lietadla na blízke kopce Malých Karpát. Som zaraz rozpoznával medzi nimi jednotlivé kopce a lokality, v ktorých som začínal svoje prvé, dlhšie túry a stanovačky plné spomienok. Uvelebil som sa hlbšie vo svojom kresle, ešte stále trošku vystresovaný z posledných chvíľ na letisku, keď som vďaka svojej nepozornosti takmer nestihol lietadlo. Pozerajúc hlboko dole, ako postupne prekonávame horské pásma Álp smerom k Chorvátskemu pobrežiu, neskôr šírkou Apeninského poloostrova k Neapolu. Mi prišlo ľúto, že túto trasu lietadlom (Alpami až na juh Talianska) som plánoval pôvodne prekonať stopom. Čo by ma vnútorne oveľa viac naplnilo ako prejsť tieto vzdialenosti behom hodiny. Ale dôležitá skúška v škole na konci augusta mi pozmenila plány a musel som celú plánovanú cestu okolo Stredozemného mora stihnúť za takmer dva mesiace.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Po pristátí, pri vystupovaní z lietadla na mňa hneď doľahla večerná, sparná teplota Neapolského vzduchu. Pripomínajúca, aby som si pomaly začal zvykať na južanské teploty. Po vysadnutí z linky letisko-stred mesta som nemal potuchy ako sa dostaviť do môjho plánovaného hostela. Už dávno bolo po zotmení. Na ulici nejaká tá vrava. Blízko prístav, v ktorom som sa nedozvedel ani miesto ani čas odchodu svojho trajektu. Tak som sa začal vypytovať každého druhého človeka, ako sa dostanem do istého predmestia, kde sa nachádza istý moderne prerobený hostel, medzi mladými veľmi obľúbený. Až som narazil na jedného úradníka, ktorý sa vracal domov do Pompejí vlakom, medzimestkou linkou. V sekunde mi napadlo, že Pompeje aj blízky Vesuv by som aj rád videl, tak som sa pripojil a rezkým tempom ho nasledoval. Vlaková stanica Garibaldi a jej okolie je pre turistov “neveľmi vhodné miesto“ na nočné pochôdzky. Okrem totálne špinavých ulíc, desiatok sociálnych slečien som mal asi najmenšiu dušičku z postávajúcich a zazerajúcich “cool the gang“ týpkov. Aj samotný Pompejčan mi povedal, že bez domáceho by som si s batohom tu neveľmi dlho vykračoval. Cestou vo vlaku sme kecali o všelijakých možných témach, pritom sa z hlboka snažil poriadne nadychovať vône blízkeho mora, ktoré som už takmer rok nezacítil.

SkryťVypnúť reklamu

Druhý deň som nasadol na prvý spoj Neapol - Vesuv a vyviezol sa na konečnú zastávku, takpovediac na polceste ku kráteru tohto 1279m stratovulkánu. Už cestou som sa dal do reči s jediným pasažierom autobusu - talianskym námorníkom, teda inžinierom, radarovým kontrolórom. Z vrcholu mi neskôr ukázal aj jeho loď, kotviacu ďaľej v zálive. Prebiehali tam niake lodné skúšky a on dostal pár dní voľna. Prvý pohľad na kalderu Vesuvu, v mojom prípade to bol prvý kráter, aký som videl, je uchvacujúci. Viac ako 100 metrov vysoké steny krátera, malinké bodky stojacich ľudí na ich okrajoch. A vo vnútri žiadny dym alebo náznak pre laika, že by bol vulkán ešte aktívny. Ak nerátam jeden maličký dymček pár desiatok metrov od cesty, kt. som musel pozorovať hodnú dobu kým som si bol istý, že to vietor nerozviruje prach. Cesta pre bežného turistu vedie len po obvode asi do polovice krátera, potom sa treba vrátiť naspäť. Čo ma dosť prekvapilo, keďže vyššia časť vulkánu je práve uzavretá, resp. si treba priplatiť a ísť so sprievodcom. Rozmýšľal som počkať na najbližšiu skupinu a pridať sa, prezrieť si kráter aj z druhej strany. Ale nechal som to tak. Bol by to takmer ten istý pohľad len o čosi vyššie.

SkryťVypnúť reklamu

Ešte počas cesty autobusom alebo naspať je vidno dlhé, už stuhnuté, lávové polia kt. sa tiahnu smerom na Neapol, ale nemyslím si, že vôbec niekedy k nemu dorazili. Samozrejme, ako študent geológie, som si nazbieral vzorky pemzy a s plnými vačkami sa pustil dole naspať k autobusu. Italiano námorník, ma upozornil pri pohľade na jemne roztiahnuté tzv. vatové oblaky, že už v ten deň alebo nasledujúci, príjdu búrky a bude pršať. Som si pomyslel, že buď je to ostrieľaný morský vlk, alebo si len pozrel večer predtým predpoveď a teraz tu strúha borca.

Ešte v to poobedie som sa rozhodol si ísť zakúpiť lístok do starých Pompejí na dva dni a prezrieť si mesto do konca dňa. Nečakal som, že vykopávky sú tak rozľahlé a tak dobre zakonzervované. Lokalita starého mesta je naozaj obrovská. Môj prvý dojem, keď som sa do nich dostal bol “wááw, ja tu vyfotím asi celú svoju gigu“, ale verte, po piatich hodinách potuliek po uličkách, domoch, amfiteátroch, záhradách, námestiach som už chcel vážne z tade vypadnúť. Staré mesto Pompejí, je pravdepodobne asi najlepšie zakonzervované mesto z rímskych čias. Nemyslím si, že sa nájde niečo podobne zachované na celom Apeninskom poloostrove, alebo v celom stredomorí. Mesto bolo postupne odkrývané od 19. storočia. A stále, keď človek výjde nad mesto, alebo sa pozrie do mapy, veľkú časť mesta to ešte len čaká. Pri potulkách medzi uličkami, som sa dal do reči s mladými archeológmi. Ktorí mi spomínali, že nielen archeológovia sem chodia na stáž, alebo prax zo svetových univerzít, ale aj biológovia a geofyzici. Pre biológov, je táto lokalita zaujímavá nielen nálezmi spopoľnených ľudských tiel a domácich zvierat, ale aj rastlín, ovocia a iných plodov, kt. sa pri vykopávkach našli. Ocitnúť sa v týchto uličkách, a hlavne večer, keď staré mesto sa vyprázdňuje od turistov. Ulice sú takmer ľudoprázdne, máte pocit ako keby ste sa ocitli v tej dobe, aj keď to zneje ako gýč.

SkryťVypnúť reklamu

Prvý deň som si dal mapu do vačku a túlal sa po celých starých Pompejách ako ma nohy viedli. Nakúkal, objavoval. Nachádza sa tam veľmi veľa skrytých miest, ktoré by mi bolo dodatočne ľúto keby som tam nenazrel. Zákutia, záhrady, sochy, fresky i v tej najobyčajnejšej ruine. Domy sú veľmi dobre zachované, len strechy chýbajú. Niekde ich dodatočne dorobili, niekde zrejme dorobia. Ale stále, je veľa objektov, budov kt. nie sú verejnosti prístupné. Buď kvôli zlej statike, alebo ešte nedokončeným výkopávkam. Prvý deň, mi moje nakúkanie a preliezanie plotov do týchto objektov ešte prešlo. Ale druhý deň, keď som na to namotivoval aj moje tri ďaľšie známe, (anglické reportérky, s kt. som sa zoznámil druhé ráno v hosteli a šli sme znova do Pompejí, tentoraz na celý deň) sme na to takmer dosť zle doplatili s jednou z nich... Už keď sa z nás stali takpovediac profesionálny nakúkači do uzavretých častí, sme si nedali pozor a jeden sekjuriťák nás z diaľky zazrel. Ale dostali sme sa vtedy do skutku krásneho domu, s vnútornou peknou rozložitou záhradou, s freskami po stenách všade naokolo.. no bolo mi dosť ľúto z tade odísť. Taliansky sekjuriťák to bral až príliš vážne, skontroloval nám hneď lístky (to by bolo, keby sme ešte k tomu sa vyhli kamerovému sýstému po obvode starého mesta a šli tam ilegálne, asi by skolaboval na mieste) a začal volať karabinierom. Popritom nám vynadal do “bambínos“.. Našťastie k nemu pristúpila o necelú chvíľku jedna okoloidúca, z ktorej sa vykľula zahraničná akreditovaná sprievodkyňa a začala mu vysvetľovať, že to snáď nie je až taký dôvod na privolanie polície. Po chvíľke sa ukľudnil a nás pustil s upozornením. Videl, že nemáme doklady, nichts pri sebe. Sme mu to zaťato zapierali a hrali sa na blbých “bambínos“.

Druhý deň sa nad Pompejami prevaľovali búrky a silné lejaky. Vačšina turistov to poväčšine vzdala. A po búrke bolo znovu takmer celé mesto ľudoprázdne, len pre nás. Jedna z kamarátok, angličaniek, mala až priveľmi “historické cítenie“. Snažila sa nám odprezentovať svojím predčítavaním, celé litánie o každej časti alebo dome v areáli. Keď sme išli k nejakej známejšej lokalite a bola nedočkavá, sa k nej rozbehla s takou zanietenosťou aj cez hlboké mláky po kotníky, že bola viac mokrá z jej historicko-náučno-nedočkavého šprintu, než z búrok ktoré nás chytili v ten deň. Ku koncu druhého dňa si myslím, že už nebolo miesto v celom areáli, ktoré nebolo vyznačené pre turistov, aby sme ho nenavštívili. Pár miest navyše som kočkám poukazoval (z predošlého dňa), na kt. som natrafil sám na potulkách. A oni ma zase zaviedli na miesto, ktoré som si neviem prečo dovtedy nevšimol a hľadal som ho – k spopoľneným telám. Jedinú vec, ktorú sme nenašli bol skrútený, spopoľnení psík v kŕčoch, známy aj z propagačných materiálov.

Hostel na ktorý som natrafil ešte prvý večer po mojom pristátí v Taliansku, ma prekvapil svojou pohodou hneď blízko centra Pompejí. Prvý večer po strávení na nete, som sa dal v hosteli do reči s dvojicou američaniek – cestovateliek po Európe. Inak hostel bol prázdny. Začal sa zaplňovať až druhé ráno a samými čisto dievčenskými partiami. Ma prekvapilo, koľko dievčenkých skupiniek cestuje skrz naskrz po našom kontinente. Niektoré zablúdili aj do našej krásnej Bratislavy, ale poväčšine len tranzitom. Napr. ako tri už zmienené angličanky, ktoré sa v Blave zastavili na dve hodinky. Okúsili naše (hádzajúce zo strany na stranu) električky, vytvorili jednu báseň o nude v centre mesta. Na ktorej som sa poriadne zasmial. Som im pospomínal pár miest, keby neboli také lenivé a pohodlné a mohli ich za ten čas navštívíť. My prisľúbili, že niekedy sem príjdu ešte pozrieť. Hostely celkovo, sú naj miesto na zoznamovanie s cestovateľmi, s tými menej i viac dobrodružnejšími. Po večeroch spoločenské miestnosti a terasy neraz s krásnymi výhľadmi na mesto, alebo okolie idú až prasknúť. Po celej ceste mám veselé spomienky na ľudí, keď sme kecali po večeroch, okúšali miestne ohnivé vody. Ak nerátam ovšem Líbyu, kde som stretol za dva týždne len nejakých piatich ľudí a v hosteloch bol absolútne sám. Ale o tom až v ďaľšom článku.

 Cestou do Neapola

Obrázok blogu

Cestou na Vesuv, v doline vychladnute lavove prudy

Obrázok blogu

Steny kratera

Obrázok blogu

V ulickach

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

záhradné zákutia

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

jedna z mnohých nástenných fresiek asi 6x5m

Obrázok blogu

Meggy v akcii

Obrázok blogu

Megann v akcii... nekonecnee historické prezentácie

Obrázok blogu

malý amfiteáter po daždi

Obrázok blogu

celé rodiny

Obrázok blogu

mapa po dennom pouzivani

Obrázok blogu

Známa freska Alexandra Veľkého z Neapolského múzea

Obrázok blogu

Z nádvoria Neapolského múzea

Obrázok blogu
Andrej Hajdusek

Andrej Hajdusek

Bloger 
  • Počet článkov:  55
  •  | 
  • Páči sa:  0x

poďme všetci do lesa...Feedjit Live Website Statistics Zoznam autorových rubrík:  Aljaška 2005Sev. Afrika a Stredný východ 'Írsko 2006 - 2007SlovenskoHimalayas tour 2007Ázia leto 2008Nezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Iveta Rall

Iveta Rall

53 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
SkryťZatvoriť reklamu