Wildlife of Alaska

...alebo skúsenosti a zaujimavosti so života zvierat na severe

Písmo: A^- | A⁺

Los (zdroj: Photo made by Jano)

Medvede

Celkovo na Aljaške žije 4 druhy medveďov: grizzly, čierny medveď, medveď kodiak z rovnomenného ostrova v juhozápadnej časti krajiny a veľký ľadový medveď, žijúci úplne na severe pri Arktickom oceáne. Každý druh sa od seba líši vzhľadom i správaním. Vo vnútrozemí možno natrafiť “len“ na grizzlyho a čierneho medveďa. Čierny medveď na rozdiel od grizzlyho je menší. Ale stretnúť ho, ma už strážcovia parku upozorňovali, môže byť jeden z posledných životných “bojových skúseností“. Vo veľkej väčšine stretnutia s grizzlym prebehnú “miernejšie“. Pokiaľ medveďa človek neprekvapí, neohrozí ho, alebo nenarazí naň v malej blízkosti spolu s mláďatom, väčšinou sa to skončí útekom medveďa poprípade obidvoch aktérov. Nechcem sa hrať na skúseného. Sám som na poriadneho tzv. supermaca alebo “autobus“ ako som ja hovoril obrovským samiciam alebo samcom samotárom, (ktorých sme pár krát pozorovali naštastie, len z protiľahlého kopca alebo svahu) nenarazil v menšej vzdialenosti. Chcem len podotknúť, že stretnúť čierneho medveďa vyzerá na rozdiel od grizzlyho v štýle - "schyť najbližšiu palicu alebo kamene a hádž doňho a bráň sa koľko vládzeš". Nenechaj sa proste zjesť. Pri strete sú čierne medvede oveľa agresívnejšie. Grizzly skôr pripomína správaním našich hnedých macov. Pokiaľ nemusí - neútočí. Nerátam teraz našich medveďov “smetiarov“, ktorí sú podstatne viac nevyspytateľní. Priamo v Denali parku, žili grizzlynovia skôr v otvorených priestoroch tajgy medzi kríkmi a menšími stromami. A tundry - teda trávnatých, vysokohorských, rozľahlých priestorov. Zatiaľ, čo čierne medvede sa vyskytovali v lesnom poraste pri riekach a horských potokoch. Mal by som podotknúť, aspoň z môjho pohľadu, život zvierat v národnom parku prebiehal v tzv. mne pripomínajúcej harmónií. Všade sa tam nachádza dostatok potravy. Pokiaľ človek nedal možnosť, aby naň grizzly zaútočil, sa stretnutia v drvivej väčšine skončili bezkonfliktne. Za celú históriu parku (keď v r. 1917 americký kongres potvrdil založenie Denali national park) sa vyskytlo niekoľko desiatok zranení, spôsobené stretmi s medveďmi. Ale zatiaľ ani jedno smrteľné. Vo veľkej väčšine spôsobené prekvapivým stretom človeka a medveďa, alebo jeho ohrozením.

Asi v polovičke pobytu na severe, sa mi podarilo dostať druhú prácu v neďalekom giftshope, ktorý bol aj tzv. zásobovací obchod pre stanujúcich alebo prespávajúcich turistov v RV autách v priľahlom kempe. Ako predavač pri kase, sme s kolegom často stretávali množstvo turistov z celého sveta. Nehovoriac o Čechoch a Slovákoch, ktorí brigádovali počas leta hlavne v rybárskom priemysle a zvyšné mesiace cestovali po celej krajine. Z rozprávania jedného takéhoto mladého brigádnika som sa dozvedel, ako robil niekoľko dňovú túru v oblasti Arctic National Wildlife refuge. Národného parku s obrovskou rozlohou, ktorý je na severe krajiny asi 300km južne od Arktického oceánu. Rozprával mi, ako ho nejaký čas prenasledoval medveď v niekoľkostometrovej vzdialenosti. Rozhodol sa preto po pár km prekročiť menšiu rieku a skryl sa do húštiny a ďalej pozoroval, čo bude. Medveď naštastie stratil stopu a išiel si svojím smerom, ale z takéhoto príbehu usudzujem, keďže na severe vládnu už iné podmienky na nachádzanie potravy, stret s medveďom v týchto výškach vyzerá už trochu inak.

Za minulé leto, sa na severe krajiny (pri Hola Hola river pri Arktiku) stal jeden smrteľný útok na postarší párik, ktorý splavoval rieku. Dodržali pri tom všetky opatrenia týkajúce sa odloženia stravy a hygienických potrieb do danej tzv. medvedej nádoby ďalej od stanu. Medveď na nich zaútočil počas spánku a všetko prebehlo veľmi rýchlo. Ale to bol asi jediný smrteľný prípad, o ktorom som v to leto počul. Na to, aké počty turistov, kajakárov a iných dobrodruhov sa pohybujú po celej krajine, je to pre mňa až na počudovanie. Keď na našom malom Slovensku je útokov neporovnateľne viac. Ale zas tu majú naši macovia menej priestoru “na rozvíjanie sa“.

Mal by som aj spomenúť, že grizzlynovia žijúci v pobrežných častiach Aljašky, sú neporovnateľne tažší a väčší ako tí z vnútrozemia, teda aj z Denali. Je to spôsobené typom potravy. Takmer výhradne rybacina – lososy, ktoré obsahujú veľké množstvá bielkovín a tukov. Zatiaľ čo vnútrozemskí sa uspokoja s 80% rastlinnou stravou a zvyšok tvorí lov slabej zvery a lov losovov počas ich tiahnutia bystrinami a potokmi.

O medveďoch Kodiakoch, príliš veľa neviem povedať. Rád sa nechám poučiť. Celý článok píšem z vlastných skúseností a postrehov, o ktorých som sa dopočul počas pobytu. Na ostrov Kodiak, ako jedinom prirodzenom habitate medveďa kodiak, som sa nedostal. Len viem, že kodiaky sú podobné váhou a veľkosťou pobrežným grizzly, ak nie ešte ťažšie. No a o arktických medveďoch si myslím, že sa rozpisovať nemusím. V prirodzenom prostredí som ich nikdy nevidel. Na vlastné oči len v niekoľkých ZOO po Európe. Ale stretnúť ho priamo na severe, bez pušky znamená zrejme stú smrť. Ako hovoril môj známy - "ten vždy vykoná čistú prácu“. Inými slovami, bez poriadneho peprového spreja na medvede, alebo s puškou, by som ja osobne už vyššie na sever do rozľahlých častí Great Refuge park alebo priamo k Arktiku nešiel.

Soby

Ja som ich volal po svojom “veľké jelene“. Aj keď s naším jeleňom veľa spoločné nemá. Sú prispôsobené na oveľa chladnejšie podnebie. Na jeseň zhadzujú kožu zo svojich parohov, čím sa im odkryje cievna sústava tesne pod povrchom a vznikne krásny efekt tzv. červených parohov. Najväčšie stádo, ktoré sa mi naskytlo bolo asi 15 jedincov. Ale neporovnateľne väčšie stáda, sa každú jar a jeseň presúvajú na svoje letné pastviny na severe pri Arktiku. V 60tych rokoch, istý biológ napočítal vo východnej časti krajiny pri rieke Yukon v horách, asi 300 000 tiahnúce stádo. Neviem ako dlho to počítal, či nepozeral deň predtým Costnerov Tanec s vlkmi.., ale bolo to napísané na jednej tabuly vo vysokohorskom sedle uprostred hôr, ktoré sme prechádzali k rieke Yukon.

Losy

Tie mi svojou veľkosťou a mohutnosťou pripomínali kone s obrovským parožím. Boli veľké a váhou podľa môjho názoru (najťažšie jedince) prevyšujúce váhu koňa. Na porovnanie, váha samca vnútrozemského grizzlyho, v amer. jednotkách je 300-500 pounds a samca losa 1000-1500 pounds. Škoda, že sa mi nepodarilo nikdy zazrieť ich bitku..

K losiciam by som mohol podotknúť ich nadmernú agresivitu, ak sa človek k nej priblížil alebo k jej mláďaťu. Môjho amerického kolegu, kamaráta, ktorý chodil na vzdialenejšiu poštu blízkym lesom, pár krát ponaháňala. Neviem či zveličoval, ale behal pred ňou dosť dlho. A po niekoľkých, takto podobným skúsenostiam s tou istou losicou a jemu ešte nedoručenému balíku od priateľky, ma zo srandy pravidelne volal, aby som si s ním išiel zašprintovať. Samozrejme som odmietol:)..

Vlky

Osobne som vlkov videl len cestou z autobusu, keď sme išli na túru do hĺbky parku alebo naspäť. Neraz mali nory od parkovej cesty len 100-200m vzdialené, takže sa dalo s ďalekohľadom pekne pozorovať, ako sa vyvaľujú a robia si siestu. Jedna svorka sa mi veľmi zapáčila miestom svojho bývania. Nory mala len pár metrov od jedného z hlavných jarných a jesenných ťahov sobov v parku. Takže stačilo len vytrčiť hlavu von z nory, skontrolovať terén a začať loviť... Farba kožuchov bola od sivej, ako ich poznáme u nášich až po čiernu. Opäť, jedny Česi v giftshope mi rozprávali, ako po postavení stanu v začiatočnej časti parku, počuli celý večer zavíjať vlkov a nebolo im vtedy všetko jedno. Ja som podobné skúsenosti našťastie nemal.

Celkovo, prirodzené zafarbenie zvierat v Denali parku bola šedá, aby splynuli s okolitou tajgou a tundrou.

Bobry

Do príchodu na Aljašku som žiadneho na vlastné oči nevidel. Viem, že niekde na rieke Morava jeden mladý kameraman preslávil svoju Rachel aj na stránkach National Geographic. Vskutku sú to úžasné zvieratá, celé dni pracujúce na zlepšovaní svojho úkrytu. Len asi kilometer a pol od našich rezortov, kde sme pracovali a bývali, bolo priezračné, nie hlboké jazero priamo v tajge. Kde neustále bolo vidno pracujúcich bobrov s halúzkami v ústach. Nehovoriac o systémoch prepojení medzi malými jazierkami, ktoré budovali bobry priamo v parku. Celá jedna obrovská časť parku na západ od konca parkovej cesty, je tvorená močiarmi a zavodnenými planinami. To musí byť pre nich raj. Ale keďže sa do tejto časti parku dá dostať len vzduchom a my brigádnici z východnej Európy sme si peňiažky šetrili, sme nič z toho nevideli. Ale celkom veľká bobria populácia obývala jazerá už aj poslednú etapu cesty. Tam bolo vidno, takmer v každom jazierku jednu oválnu bobriu stavbu.

Arctic ground squirrel

Je to malý živočích na spôsob malého svišťa, alebo veveričky. Ja som ju z názvu plynúc volal “pozemná veverička“. V potravinovom reťazci Denali - tieto veveričky sú na jej úplnom spode. Chytajú ich líšky, vlky, medvede.. Sú to tie malé zvieratká podobné surikatám v Afrike, ktoré zvyknú sledovať neustále svoje okolie priamo postavené na svojich dvoch labkách. Pištiac, keď sa blíži akékoľvek nebezpečenstvo a následne utekajúc ako zmyslov zbavené do svojich úkrytov. Ani mojej kamarátke sa ich po dlhšej naháňačke nepodarilo chytiť...

Willow ptarmigan

Nelietavý vták, s česťou zobrazený i na znaku Aljašky. Počas leta zhadzuje svoje biele, zimné perá a nahradzuje hnedými. Myslím si, že je jednou z najľahších koristí líšok a vlkov. Aj keď vie behať a zastrašovať pri ochrane svojich mláďať, ale pri takých predátoroch mu to sotva pomôže.

Okrem už spomenutých zvierat v Denali národnom parku, sú po svahoch kopcov a na skalách hôr, ľahko viditeľné - Dall sheeps, čistobiele horské ovce, ktoré som však už bližšie opísal v predošlom článku.

Čo mi je ľúto, aké zvieratá som nemal to štastie zazrieť, bol rys a dikobraz. Čierneho medveďa nemusím...

Teraz sa na nejaký týždeň odmlčím s písaním ďalších blogov, keďže posledné termíny skúšok sú pred dverami a ja stále nichts...

Photos made by Pavel