Zvyškom Líbye (časť tretia)

popri pobreží za ruinami starých, rímskych miest Leptis Magna, Cyrene a smer Egypt

Písmo: A^- | A⁺

Večerná rozlúčka pri západe slnka s Perlou Sahary – oázou Ghadamesh. Pozorujúc západ slnka za dunami cez sklo mikrobusu. Počuvajúc hlasnú muziku z vodičovej pásky v štýle ska-moslimských tónov. Som ešte netušil, že tá páska je to jediné, čo plánuje vodič počas 10 hodinovej cesty na sever počúvať stále a stále dokola. Ešte na zastávke, som sa dal do reči s Alžírskym osadenstvom mikrobusu. Mladými chalaniskami, ktorí prekračujú hranice “legal i ilegal“ a poväčšine obchodujú s rôznym tovarom. Snažiac sa otrepať svoje základy francúštiny, som radšej ostal pri anglických slovíčkach. Ale na pár dlhých viet, ktoré sa mi podarilo poskladať som bol ozaj hrdý. Ako na ceste do Ghadameshu, tak i naspäť som dostal ponuku prejsť do Alžírska cez hranice. Niekde cez piesočné duny - kde oko pohraničníkov nedovidí. Ale riskovať Líbyjské ani Alžírske väzenie za to určite nestojí... V autobuse sa nachádzali aj dvaja chalani černosi. Od začiatku som si všimol na správaní domácich, že sa im vyhýbajú a otáčajú chrbtom. Som si hneď pomyslel, že imigrantov z juhu nemajú vláske ani tu v púšti. Pričom obaja sa javili veľmi sympatickí a pokiaľ mi to dovolila moja francúzština som s nimi prehodil pár viet. Do západu slnka som sa snažil cestou pomáhať kamarátovi Líbyjčanovi, vyplňovať pracovný zošiť z angličtiny. Keď zistil, že touto formou ho má vyplnený raz dva, tak som ho začal nútiť rozmýšľať. Ale za chvíľku to radšej zabalil a začali sme spolu konverzovať. Cestou sa robili prestávky na malých občerstveniach, kde už som si nič nemohol dovoliť. Keďže vďaka svojej roztržitosti, som zabudol na moslimský pracovný voľný deň – piatok. Plus víkend, keď sú všetky banky zavreté a mal som pred sebou ešte dlhých 10hodín, kým sa stretnem so svojou známou a do niečoho zahryznem. Ale moji spolucestujúci sa o mňa postarali. Po celej krajine som sa stretával s veľkou pomocou od domácich. Ľudia, s ktorými som sa dal do reči, ma pozývali bez problémov na jedlo. Keď som potreboval urýchlene zviesť v Ghadameshi na autobus, mi pomohol prvý, opýtaný človek. Bohužiaľ, všeobecne takých ústretových ľudí som nestretol už asi nikde, ak ešte môžem rátať denné stopovanie posledných 250km Ukrajinou z Rumunska, kde som bol taktiež prekvapený ústretovosťou miestnych. Ale samozrejme aj ďalej po ceste som postretal dobrých ľudí, ktorí mi pomohli v rôznych situáciach. Ale z Líbye som mal čo sa ľudí týka, asi najlepší pocit. Možno to bude aj tým, že turizmus v krajine nie je taký rozbehnutý a domáci si stále cenia o čosi viac každého turistu, ktorého stretnú.

Skoro ráno v noci, snažiac sa zaspať pri hlasnej hudbe z rádia, sme zastavili pri jednom z mnoha kontrolných stanovíšť miestnej polície. Nevenoval som pozornosť tomu, čo sa deje vonku. Policajti si zavolali jedného z dvoch černochov. Rozkázali mu kľaknúť na zem. Následne mu vyhádzali von všetky veci z tašky a začal ho jeden z nich kopať do slabín a hlavy.. Všimol som si to, až keď druhý spolucestujúci sa rozhodol mu pomôcť aspoň tým, že ho nenechá pri nich samotného. Výsoký dvojmetrový južan, skromne popošiel k nemu. Obrátil sa na policajtov zrejme s otázkou prečo to robia, musel si kľaknúť aj on. Následne dosť labilný policajt začal biť aj jeho. Aspoň z môjho pohľadu to bola čisto záležitosť nevybúreného policajta, ktorý si rád zgustne na imigrantoch. Všimol som si aj reakciu domácich. Tí, tomu nevenovali takmer žiadnu pozornosť. Líbya, ako ekonomicky prosperujúca krajina, hlavne z ropného bohatstva, sa stáva zárobkovým cieľom nielen susedných Egypťanov a Alžírčanov, ktorí si v tejto krajine zarobia aj trojnásobok toho čo doma. Ale hlavne sa stáva cieľovou stanicou obyvateľov od chudobných susedov Čadu a Nigeru.

Zvyšok cesty som presedel so žalúdočnými bolesťami, zrejme zo zle pripraveného bufeťáckeho sandwichu. A keď sme ešte tesne pred Tripolisom prechádzali serpentínami, som si pomyslel, že paráda, už len toto mi treba nakoniec. Ale autobus z mojej strany ostal uspešne čistý, aj keď ma tráviace problémy sprevádzali ešte celý, nasledujúci týždeň.

Ešte v ten deň ma moja známa pri jej klasickom hlasnom nadávaní (na ktorom som sa pravdupovediac ani nečudoval, pri Líbyjskom štýle premávky) na okolité autá zobrala do jednej z naj považovaných rímskych ruín v stredozemnej oblasti, a isto v severnej Afrike – Leptis Magna pri meste Al Khums. Počas rímskeho impéria zasahujúceho na územie severnej Afriky, bolo toto miesto pre Rím, jedno z najdôležitejších. Nachádzajú sa tam ruiny veľkých rímskych kúpeľov, chrámov, krásne zachovalých oblúkov a pre mňa zaujimavé, pravé, rímske cesty – vie. A to všetko hneď pri čistobielom pobreží stredozemného mora. Nejak sa mi podarilo cez jedného policajta dostať do areálu zadarmo. Ešte stále zoslabnutý z tráviacich problémov, som sa chvíľkami vyvaľoval v tieni stĺpov a čítal si zaujimavosti zo sprievodcu o tomto mieste. Slnko hrialo ako divé, mne sa nechcelo objavovať zákutia tak ako inokedy. Stihol som však prezrieť takmer všetko a pustil som sa naspať za mesto, prestanovať svoju prvú noc v stane na pláži. Maličký stan, kúpený za pár sto korún v jednom z našich supermarketov, mi úplne vyhovoval na tieto podmienky. Večer pri západe slnka pozorujúc domácich, som zapĺňal ďalšie zo svojich stránok v cestovateľskom denníku. Mladé rodinky prechádzajúce sa po pláži, kde tu prebehol niaky bežec. Chalani hrajúci futbal (v počte v každom týme asi 50hráčov). Proste večerný, plážový život ako všade inde na svete:) (pod článkom nižšie som si dovolil stiahnuť jednu fotku iného autora, ktorá mi dosť pripomenula večernú atmosféru z tohto večera).

Nasledujúci deň som skoro ráno nasadol na autobus a vyrazil zhruba 1200km popri pobreží ďalej na východ. Míňajúc nezaujimavé časti pobrežia, malé mestá, nekonečné biele, pieskové, pobrežné duny. Kde tu vojenské objekty, radary a hlavne niekoľko obrovských ropných, pobrežných nálezísk a rafinérií. Ku každej takejto rafinérií alebo nálezisku patrilo sporadicky o niekoľko kilometrov ďalej priľahlé, obrovské tzv. ghetto zahraničných pracovníkov danej spoločnosti. Vysokými múrmi oddelené malé mestečká s vlastným životom, školami aj zábavou. Všetko vybavené pre pohodlie a príjemný život v odľahlejších častiach krajiny neraz i stovky kilometrov k najbližšiemu vačšiemu mestu.

Ešte čakajúc na autobus v Al Khumse som sa dal do reči s mojím spolucestujúcim, domácim. Sympatickým líbyjčanom, stredných rokov. S asi najlepšou angličtinou, ktorú som v Líbyí počul. Pritom jednoduchý človek, samouk, ktorý sa naučil jazyk sám. Pracoval v jednej z najväčších, ťažobných, pobrežných lokalít v krajine – Brega. Dva až tri týždne v práci a následne dva týždne doma s rodinou. 1200km cesta autobusom popri pobreží trvala autobusu niečo cez 13hodín. Autobusár uháňal najrýchlejšie ako len mohol. Celá táto cesta ma vyšla len niečo vyše 350Sk. Jeden domáci mi spomínal, že benzín v Líbyí je druhý najlacnejší na svete. Či už cenou prekonáva Saudskú Arábiu a Spojené Emiráty povedať neviem, ale určite patrí medzi tie najlacnešie. 10litrov benzínu výjde niečo okolo 30Sk. Na občerstveniach sme s Abdelhammedom rozoberali náboženstvo, kultúrne rozdiely a iné témy. Medziiným, som bol zvedavý na jeho názor na moslimský tv kanál Al Jazeeru (arabskej verzie CNN). Od prvého dňa po pristátí v Tunisku až po posledný deň v Istanbule v Turecku, bolo v každom obchodíku, občerstvení, na úrade kde bol televízor - zapnutá Al Jazeera, 24hodín denne. Izraelsko-Libanonský konflikt sa začal v dobe po mojom pristátí v Tunisku. Prerástol do značnej miery počas môjho pobytu v Líbyí. Som začal postupne sledovať správy na internete, či neprerástne pridaním sa do konfliktu Sýrie a Iránu, čo by bol asi najväčší prúser... Ale môj názor na celodenné sledované správy domácimi, ma utvrdilo, že politickým témam sa v diskusiach s domácimi neveľmi vyhnem. A najmä, čím viac som sa blížil k hraniciam Izraelu, teda hlavne v Jordánsku.

Cestou pred Bengházi, sme zažili malú piesočnú búrku. Keď silný vietor rozfúkal piesok a vytvoril asi 30metrov vysokú pieskovú hmlu, nad povrchom. So slabým prenikajúcim slnkom to malo svoju zvláštnu atmosféru. Škoda len, že sklá autobusu boli dosť špinavé na fotenie.

Po neskorovečernom príchode na hostel len pár sto metrov od ďalšej lokality rímskych ruín – Cyrene, som sa zoznámil s prvými a aj jedinými spolubývajúcimi, ktorých som celkovo v Líbyí v hosteli mal. Boli to študenti jeden pôvodom Iračan a druhý Líbyjčan, ktorí cestovali po krajine. Bohužial sme nemali dostatok času viac pokecať. Ja som hneď po príchode vyrazil do neďalekého centra mesta sa najesť. Tam som sa dal do reči s domácim, leteckým navigátorom na blízkej vojenskej základni. Ako pravý slovenský špión, som bol zvedavý aj na bojové stroje, ktoré tam používajú. Druhý deň som venoval ráno aj večer návšteve neďalekých rímskych ruín v Cyrene, ktoré sa od tých v Leptis Magna dosť líšili. Boli rozosiate na oveľa väčšom priestore a najmä sa tam nachádzalo veľké množstvo pôvodných sôch rozosiatych všade po lokalite, čo sa už tu v Európe nevidí tak často na turisticky vyhľadávaných miestach. V najväčšom amfiteátri pracovala archeologická talianska skupina, inak len samí domáci. Nachádzajú sa tam aj originálne rímske kúpele v jaskynných priestoroch, ktoré sa využívali počas rímskych čias. Zaujímavosťou v Cyrene je hlavne jej pobrežná časť, kde sa nachádzajú ruiny len niekoľko pár metrov pod vodou, kde sa dá šnorchlovať a potápať. Ruiny som si prezeral hlavne po ránu a k večeru pri západe slnka, keď je svetlo najlepšie na fotenie a hlavne teplota je znesiteľnejšia.

Celé poobede som venoval akcii zvanej “Exhange money from dollars to Libyan dinars“.. Po návšteve troch miestnych pobočiek bánk, som začal zisťovať, že to bude zrejme problém. Znova mi došli Líbyjské dináre a bol som naprázdno. S dolármi platiť domácim a hlavne taxikárom to budem radšej žiť o hlade a smäde, som si pomyslel. Keďže sa každému pri pohľade na “tvrdú menu“ rozsvietili očičká, s myšlienkou potencionálneho ošmeknutia turistu. V pobočkách mi poradili, aby som išiel vyskúšať svoje štastie s dolármi do 20km vzdialeného mesta Al-Beida. Pri vstupe do miestnej najväčšej banky, to vyzeralo nasledujúco - po vstupe ukričané a ukecané osadenstvo utíchlo. Všetky pohľady samozrejme na mňa (niekedy som si pripadal, ako keby v niektorých častiach Líbye po prvý krát uvideli cudzinca). Za okienkami samozrejme nikto nevedel po anglicky, nieto stojaci strážnici alebo vojaci s puškami. Medzitým sa okolo mňa nazhromaždilo asi 20-30 miestnych, ktorí začali rozoberať, že chcem vymeniť doláre. Vojaci ma priamo zobrali k šéfovi banky, ktorý asi jediný vedel po anglicky. Slušne ma zvítal, vysvetlil, že doláre si buď v banke zmením najbližšie v 200km vzdialenom Benghazi alebo pôjdem na miestny čierny trh, kde si dám väčší pozor. Tak hybaj ho na čierny trh. Len vysvetleniu, kde ho v meste nájdem, som vedúceho banky neveľmi rozumel. Tak som sa náhodne spýtal na ulici prvého človeka. Ten bol taký ústretový a otvorený, aj zaplatil mikrobus, až mi to bolo divnô. Som si držal z počiatku od neho dosť vnútorne odstup a rozmýšľaľ som či ma nechce zaviesť v malých uličkách niekam inam. Alebo mi napadla myšlienka, že sa pozná s danými ľudmi a chce niečo zo mňa vyťažiť. Ale pravda bola úplne iná. Výmena peniažkov prebiehala “podpultovo v zlatníckej štvrti. Keď sa zlatník dozvedel, že som z Československa, pridal mi ešte niake dináre navyše, čím celý výmenný kurz z jeho strany bol nevýhodný až prerobil. Čo mi potvrdil neskôr aj jeden Egypťan v hosteli, ktorý sa venoval výmene peňazí a do Líbye cestoval len za týmto účelom. Škoda, že som ho spoznal až večer. Som sa zasmial pri jeho slovách, keď som si menil uňho nejaké Egyptské poundy a zahlásil, keď ti Líbyjčan dal 5dinárov navyše Egypťan ti dá 10. Na čom, Egypťan už úplne prerobil. Tak mi ostávalo sa pekne poďakovať.

Druhého rána pred východom slnka som nasadol na taxík a vydal sa postupnými trasami zvyškom Líbye (asi 350km) naprieč vyprahnutou, kamennou púštou cez Tobruk na Egyptsko-Líbyjské hranice. Zaujimavosťou je, že odľahlé okolie Tobruku je stále ešte miestami zamínované z čias druhej svetovej vojny. A cestovatelia, ktorí sa rozhodli ísť do púšte do týchto miest sa musia držať len daných vyjazdených trás. Miestami, mi rozľahlé územia pripomínali obrázky z Amerického stredozápadu, kde cestu vidno míle a míle dopredu. Z geologického pohľadu, tam bolo na čo pozerať, takže som mal ako študent geológie čo sledovať.

Egypt sa blížil už na dosah a s ním mnoho nových zážitkov a miest, ktoré na mňa čakali. Ale o tých až v ďalšom článku.

Fotos

mapa Libye