Z horskej dedinky Reine nám Mustafa vybavil taxík do údolia k hlavnej ceste. Jedna z tých pár ciest, ktorá spájajú hlavné mesto Teherán s Kaspickou oblasťou. Po ceste sme nabrali do nášho autíčka ešte pár pocestných, ktorí išli naším smerom a o miesto spolujazdca vpredu som sa tlačil nakoniec s miestnym vojakom. Taxikárovi som ukázal prstom na jeho vytetovaný hákový kríž na ruke pri palci, s otázkou India? (keďže som sa naivne domnieval, že tu žiadny “neo“ nebude). No, na jeho priamej odpovedi – Hitler is not dead! Som sa dosť začal smiať. Našťastie on nevedel po anglicky, ja som nerozprával po Farsi, tak nebolo o čom diskutovať a neriešili sme to ďalej. Zrejme to malo bližšie v jeho prípade k antisemitizmu, ako k sympatiám tretej ríše... Do Teheránu sme zostupovali serpentínami a tunelmi hodiny. Poobede nás privítal pohľad na preplnené ulice 16miliónového Teheránu. Z tichosti hôr sme boli naspäť v civilizácií. Na Teheráne je zvláštne to, že neočarí takmer žiadneho návštevníka. Svojou architektúrou, smogom a preplnenými ulicami ho väčšina turistov obchádza. Keď som sa ešte na začiatku leta pýtal kamaráta (ktorý Irán prechádzal do Pakistanu a Indie), prečo nestrávili viac času v Teheráne, sa na mňa pousmial a odvetil „šak uvidíš keď tam budeš“.
Predmestia Teheránu sa tiahnu až na úpätia hôr pohoria Alborz. Mestom sme len prechádzali. Niekoľkohodinové čakania a presuny metropolou na 3 hlavné autobusové terminály, kde turista nájde spoje nielen do celej krajiny, ale aj do susedných štátov (Sýrie, Arménska..) alebo priamo do tureckého Istanbulu. História Teheránu nie je až taká pestrá. Rozvíjal sa pomaly z malej osady v tieni blízkeho bývalého hlavného mesta Rej. Po vpáde Mongolov a zničení Rej začal nadobúdať na význame. Teherán upútal pozornosť vládcu zo Širázu, ktorý mestu venoval svoje prostriedky a začal ho rozvíjať. Do mesta začali prúdiť tisíce prisťahovalcov z vidieka začiatkom 19teho storočia. Ropný boom v polovici 20teho storočia priniesol do mesta ďalšie milióny ľudí a terajšia populácia sa ráta niečo medzi 15-16miliónmi obyvateľov. Stály trend prisťahovalcov, ktorí sa poväčšine usídľujú na okrajoch predmestí, betónové zástavby a smog produkovaný starými taxíkmi (Paykanmi) a motorkami určite nepovzbudí návštevníkov na viac dňový pobyt v meste. Ale aj v Teheráne sa nájdu krásne miesta na návštevu a zaujímavosti, o ktorých sa oplatí zmieniť.
Paykan (v preklade “šíp“) alebo VšadeIránAuto
Prvé dni po príchode do Iránu mi bili do očí na cestách hlavne zastaranejšie typy áut, nákladiakov (na motorky som zvyknutý aj z nášho vidieka:) a všade prítomné premávajúce biele autíčka – Paykani. Vyrábať ich začali koncom 60tych rokov a výroba bola ukončená v r. 2004. Za takmer 40 rokov výroby si domáci k nim vybudovali svoj vzťah, pobodne ako Nemci k svojím Trabantíkom. Ako u Trabanta aj Paykan je k životnému prostrediu (ako sa vyjadrila Iránska vláda) – hazardom. 40 percent Iránskych vodičov jazdí na Paykanoch. So spotrebou niečo medzi 12-15l oloveného benzínu na 100km (a bez katalyzátora...) vie spraviť vo veľkomestách v obrovských počtoch ozaj pohromu. Názov Teherán znamená v pôvodnom význame “Tam kde končí cesta“ a s Teheránskym smogom nad mestom, ktorý zakrýva aj blízke pohorie na viac ako 200 dní do roka, to naozaj platí. Výroba Paykanov udržiavala po celé desaťročia Iránsky automobilový priemysel na nohách. Aktuálne sú už na trhu novšie typy s menšou spotrebou a klímou vyrábané štátom kontrolovaným Iran Khodro. Zastavením výroby populárnych Paykonov sa umožní väčší predaj zahraničných značiek, ktoré mnohé majú továrne po celej krajine (populárny trnavský model Pegueot, taktiež Kia aj Toyota majú svoje výrobne)
Teheránsky Bazár
Po tom ako sa Teherán stal v 18. storočí centrom krajiny, Teheránsky bazár nadobudol ekonomicky, obchodne aj spoločensky významnú úlohu. V Iráne je „bazaar“ oveľa viac než len miesto, kde sa skladujú a predávajú dôležité tovary. Tzv „Bázárí“ patria obvykle k hlboko veriacim a konzervatívnym vrstvám spoločnosti a zvyčajne uznávajú a podporujú radikálnejších duchovných. V snahe oslabiť ich moc, posledný shah buldozérmi rozryl nové cesty vedúce časťami bazáru. Teheránsky bázárís odpovedali počas Islamskej revolúcie zavretím bazáru, čím spustili chaos v celej domácej ekonomike. Nie je to tak dávno, čo Teheránsky bazár kontroloval tretinu celého maloobchodného a remeselného sektoru v krajine. Obchodníci s perzskými kobercami a iný veľkoobchodníci majú prístup k zahraničným menám a sú schopný poskytnúť úvery podobne rýchlo ako banky. Aj dnes je bazár mesto v meste s kilometrami ulíc, vlastnými mešitami, penziónmi, bankami aj požiarnou stanicou.Jeho vplyv s prílivom peňazí z ropy a rozvojom bankového sektora klesol, avšak stále je jeho hlas dôležitý.
Múzeum špionáže na Teleqani Avenue
Pravdepodobne žiadna z budov v celom Iráne nemala na nedávnu politiku v krajine a zrejme aj na celý Stredný východ taký vplyv, ako je bývala ambasáda USA na Teleqani Avenue. Z bunkra pod ambasádou CIA riadila v 53ťom prevrat proti vláde Mohammeda Mossadegha. Bol to vôbec jeden z prvých prevratov riadených CIA, po ktorom nasledovalo mnoho iných od Indonézie cez Kongo, Chile a iné. Mossadeghu vymenoval magazín Time ako Muža roka v 1952, za „povzbudenie rozvíjajúcich sa krajín z pod koloniálneho jarma“. Inými slovami, Mossadegh znárodnil Britsko-Iránsku ropnú spoločnosť a vyhostil Britských diplomatov, ktorí sa ho následne snažili zosadiť. Znovuzvolený Churchill (1952) presvedčil Eisenhowerovu administratívu v USA o tom, že je čas aby Mossadegh odišiel. Výsledkom týchto rokovaní bola operácia CIA – Ajax. Jeden z hlavných koordinátorov bol Kermit Roosevelt (vnuk Theodora R.). Ten zriadil tím v podzemí americkej ambasády v Teheráne. Prevrat takmer nevyšiel, ale výsledok bol zaujímavý – ropný priemysel bol odnárodnený, britský monopol stratený a Spojené Štáty mali v rukách 40% podielu.
Ďalších 25 rokov USA podporovalo vplyv Mohammeda Rezu práve z tejto budovy. Po tom ako bol shah Reza vyhostený z krajiny obsadili študenti Americkú ambasádu, len niekoľko mesiacov po príchode Chomeiního z exilu do krajiny. Carterova vláda musela čeliť vážnemu problému. V budove držali 90 rukojemníkov z toho okolo 70 Američanov. Po nevydarenom pokuse o oslobodenie (operácia Desert one) celá dráma trvala presne 444 dní. Medzi organizátormi študentmi, ktorí vnikli na ambasádu, bol aj nenápadný terajší známy prezident Ahmedinedžán. Dnešné múzeum špionáže, bývalá budova americkej ambasády sa dnes nazýva “ The US den of espionage“ alebo Americké dúpä špionáže. Budova je ťažko strážená. Na stenách sú nápisy ako “Down with the US“, “Death to America…. we will defeat You“ alebo “The Enemy to all“. Priestory patria menej známym Sepha milíciam.
Pre ďalšiu návštevu Iránu by som aj napriek prvému negatívnemu zdaniu pobudol viac dní v Teheráne. Navštívil nádvorie Teheránskej univerzity, kde sa najlepšie dá človek do reči s miestnymi študentmi. Metro v Iráne stojí babku. Za 1000 rialov (2,5 SKK) sa metrom človek dostane takmer všade a rýchlo. Ľudia sa v metre (teda kto vie rozprávať po anglicky) bežne prihovoria. Najmä keď stojíte na nástupišti v mieste, kde bude stáť vozeň určený len pre ženy;). Tentoraz sa mi v Teheráne nepodarilo pobudnúť dlhšie, možno niekedy nabudúce.
Dejiny Perzie a zaujímavostí okolo Iránu je nespočetné množstvo. Rád by som popísal na blogoch o Iráne omnoho viac ale nedá sa. Za zmienku by určite stálo spomenúť minimálne o Teheráne aj Múzeum vzácnych Perzských kobercov alebo Národné múzeum šperkov, kde je vystavený medziiným aj najväčší nerozrezaní diamant na svete (182 karátov).Doporučujem si prejsť zatiaľ asi najlepšie spracovaného sprievodcu v čestine od p. Horáka (ako turistického online pruvodce) a dodatocne som objavil BBC video reportáž u kolegyni blogerky o Teheráne, ktorý sa oplatí vidieť (hodinku a pol trváá)
pár fotiek
Fotky múzea špionáže v Teheráne
Fotky bazár v Teheráne
