Kurdistan a Kurdi

stopovaním centrálnym a východným Tureckom do Iránu

Písmo: A^- | A⁺

Prejdením Turecka autobusmi alebo vlakmi prichádza mladý človek o jedny z najlepších stopovacích zážitkov na Strednom východe. Prekonávaním Turecka viac na východ smerom k tureckému Kurdistanu a iránskym hraniciam, sme prestali prekonávať predsudky voči nočnému stopovaniu a nebezpečenstvu, ktoré by z neho mohlo vyplývať. Posmelení rýchlym prechodom východnou Európou a Európskou časťou Turecka, sme sa za necelých 5 dní už vyvaľovali v kempe v Goreme niekde uprostred krajiny.

Krajina sa postupne cestou na východ na Ankaru a ďalej do Kappadočie začala meniť vo vyschnuté roviny, slané jazerá, ktoré odrážali svoju bielu farbu do ďaleka. Z Kappadočie sme postupne popri stopovaní začali stretávať Turkov pracujúcich v Nemecku za zárobkami. Čím východnejšie, tým viac mladých poodchádzalo...

Južná cesta vnútrozemím, ktorú sme si zvolili skrz Kappadočiu, niekoľko dní pod neaktívnym vulkánom Mt. Ergiyes, sme vstúpili do Kurdských oblastí v okolí hory Mt. Nemrut. Ďalej na východ cez suché oblasti mestami Siverek, Diyarbakir, Taftan k alkalickému jazeru Van. Juhovýchodným Tureckom cez Baskale, Bagisli a prihraničnému mestu Yuksekova. Nejak sme nepremýšľali nad tým, prečo nevyužiť hlavnú trasu cez Sivas, Erzurum, Dogubayazit a hraničným priechodom Maku, kade sa vozí takmer všetok tovar v kontajneroch z Iránu do Európy po zemi. Južnejšia trasa vnútrozemím je omnoho zaujímavejšia horskými sedlami, následnými údoliami a koloritom krajiny. Či už to boli desiatky kilometrov lemujúce marhuľové sady v oblasti pri Malatyi, jazerá s krásnou modrou, ktorá až kričala do okolitej vyschnutej žltej. Zlatisté obilné polia, alebo ropné vrty v oblasti Kachta...

Poväčšine nás brali autá a kamióny už po pár minútach stopovania. Keď sa k tomu priráta turecká pohostinnosť, ktorú s Európou sotva môžme porovnávať, stopovanie je v Turecku aj napriek niektorým horúcim suchým miestam perfektná skúsenosť. Zážitkov je viac než dosť.

Miestne politické špičky a Jusuf

Cestou k Mt. Nemrutu nám v jeden neskorý sparný večer, zastavil miestny politický kandidát. So starým vrakom oblepeným plagátikmi sa vracali aj s kolegami do miestnej centrály. Niekoľko hodín sme s nimi čajíčkovali a riešili čo s nami bude. Hotel sme nechceli zobrať a chceli sme ešte v ten istý večer doraziť do mesta Kachta a niekde za mestom prestanovať. V centrále sa nazbieralo viacero kanditátov miestnej koalície.. Takže sme v centre diania, pomyslel som si. Po dvoch hodinách, už keď som dúfal, že veci sa pohli vpred, sme vyšli von a zase sadli na stoličky pred centrálu a tam si vypili ďalší turecký čajík. Potom ešte jeden v Kachte a napokon nás pozval jeden pomocník Jusuf k sebe domov. Cesta do Kachty neprebehla až tak hladko. Koaličnému lídrovi jeho našrot 4kolesový tátoš zhasol. Došla plynová bomba v kufri. Po výmene mu nefungovali nielen svetlá, stierače ale ani trúba. Štyria sme ho na ľuďmi preplnenej pumpe roztláčali. No, ja byť tým politikom tak utekám od hanby kade ľahšie. Po ceste ešte vraj nejaký brutál domáci v 80 km rýchlosti za sebou ťahal na ceste železné tyče alebo šrot. Pri tých iskrách to vyzeralo akoby sa Gagarin na Zem vracal .. ja som spal.

Pred Jusufovým domov, v chudobnejšej časti mesta v prepletených uličkách, z ktorých sme sa na druhé ráno dostávali asi hodinu von, sme narazili na okoloidúci minibus tours. Začali nás lanáriť, či veríme tomuto domácemu. Že je to tu celé nebezpečné, keď využijeme ich kemp, tak nám to dajú zadarmo (čo som si jeho slová následne dva krát overoval). Keď začal používať staré známe frázy “Wen Jůů anhepi Ajm anhepi túú“ to ma už dožralo najviac. Od Tuniska až po Pakistansko-Čínske hranice (kam sa mi zatiaľ podarilo dostať) tieto balamuty používajú tie najväčšie svine. Polonasratým Gúd báj sme ukončili rozhovor a vošli k Jusufovi domov. Jusufova žena o ničom netušila, nebola nadšená ani trochu. Keby nebolo tak neskoro, tak by som rozmýšľal nad inou alternatívou. Ale o jednej ráno nás dali oboch do svojej jedinej izby – obývačky. Celá rodina s ďetmi spala vonku. 5 detí, záchod plný švábov, jedlo v domácnosti takmer žiadne. Peťa s výčitkami svedomia mi začala vysvetlovať, aby sme išli aj my spať von. Ráno po prebudení už nás okukovalo mladé osadenstvo famílie. Jusuf nám naznačil, aby sme ostali, že budeme jesť. Po pár minútach prehovárania sme to vzdali. Už pred raňajkami hamblivé bariéry opadli. Peťa robila deckám papierové skladačky. Ja som pofotil rodinku, s tým že im pošleme fotky. Po napísaní adresy sme sa pousmiali nad názvom ulice - Evenue N.16. Pri pohľade na uličku som sa snažil si predstaviť Paríž...

A je to

V Kachte sme sa pokúšali stopovať smerom na Mt. Nemrut v narastajúcej horúčave. Po chvíli sme to vzdali a pár hodín ponetovali v miestnom net kafé. Stopujúc pod stromom na trávniku medzi pruhmi nám zastali dvaja domáci, ktorí za cestu na Nemrut chceli peniaze. Ako som sa snažil, tak som sa snažil šli ďalej. Po desiatich metroch zastali, dali spiatočku. Zízali na Peťu hodnú chvíľu a že nás berú. Celkom jasný znak, toho aby sme si dávali bacha. Našťastie mi obaja výškou siahali po moje bradavky a s ich mušou váhou by toho podobne veľa nezmohli. Z vodiča som sa hneď od začiatku smial. Ten sa chcel pred Peťou očividne ukázať. Preradil, prudšie pridal a s frajerským pohľadom a úsmevom na celý fejs sa pozrel dozadu na Peťu. Boli nadšení z myšlienky, že sa ideme s nimi kúpať. Teda, že kolegyňa sa dá do plaviek. Čo sa na ich veľké sklamanie a dlhé prehováranie neuskutočnilo. Ale miesto na kúpanie nám ukázali vskutku krásne. Na benzínke cestou naspäť z blízkeho Seleuckého hradu, sme sa dali do reči s majiteľom benzínky. Pracoval niekoľko rokov v Anglicku, teraz vlastní pumpu na ceste, kde jedno auto prejde za hodinu. Ponúknutý, vychladený melón nám padol vhod a zanedlho sme sa pustili do ďaľšieho stopovania na páliacom slnku.

Kurdi a kurdské dediny

V horúčave dňa, s kapucou na hlave a dlhej mikine, ktorá ma už chránila tentoraz pred slnkom, ubiehali minúty. O nejakú chvíľku nás zobral mladý kurd pracujúci v Nemecku. Vo východnom Turecku bol práve na dovolenke. Vyhodil nás asi 30km od Nemrutu v kurdskej dedinke, ktorá si kľudne žila svojim životom. Ako sme vystúpili z auta, miestne deti sa k nám rozbehli. Po pár minútach nám domáci začali prinášať nápoje, jedlo, sladkosti a miestny placatý chlebík (ktorý čím ďalej tým viac placatel smerom cez Irán do Pakistanu). Inými slovami – Vitajte v Kurdistane.

Šalené deti

Cestou z Mt. Nemrutu druhého dňa, keď slnko začalo naberať znovu na sile, sme sa v tom hice vydali stopom k jazeru Van, z kade je to k Iránskym hraniciam na Ázijské metráky, čo by kameňom dohodil. Ale predtým sme sa museli prestopovať z tejto tureckej časti krajiny s roztrúsenými dedinkami v horách. Ako sme tak prechádzali okolo miestnej základnej školy, sa na nás vyrútilo zo 30 kurdských detí. Každý z nich chcel byť novou superstar. Z asi 30 hrdiel sa neustále nezastavujúc rútilo Hau ár júú, helóó a fotó, fotó!!! Tak to trvalo hodnú chvíľku, kým okolo neprešla turecká ešpézetka a nepribrzdila a nezobrala nás o 30km ďalej. Podnikateľ z Istanbulu s rodinou sa išli práve pozrieť na Nemrut, ale ako videli ten dav okolo, to otočili a rozhodli sa nás zaviesť ďalej. Jeho malá dcérka sa celú dobu nevedela vynadívať na Petine blonďavé vlasy. Keď sme vystupovali sa malá rozplakala..

Aby sme neobchádzali blízky vodný zdroj, ktorý sa rozťahuje desiatky kilometrov na všetky strany, sme využili tzv. Ferryboat. Tam nebol problém nájsť na stopa miestnych podnikateľov smerujúcich na východ do Sivereku a Diyarbakiru. Za Ferryboatom sme prechádzali rozpálenou časťou púšte s čiernymi kameňmi, kde to už pripomínalo skôr mesačnú krajinu. Tých pár nomádov, ktorý tam stále žili roztrúsení v malých učupených obydliach v kamenistej púšti, človeku skôr pripomínali blúdiacich duchov ako ľudské postavy

V Diyarbakire sme vystúpili z dodávky podnikateľa, ktorý sa na ceste predháňal so svojím kolegom. Miestne decká nás okradli o tyčky zo stanu, na ktoré nás upozornil neskôr starší domáci. Bez nich by sa v Himalájach vo vetre ťažšie stanovalo. Aspoň som si to vtedy myslel...

Istanbulský policajt a Biro biro

Do Silvánu sme prechádzali kilometrami zlatistých obilných polí. Spolucestujúci, Istanbulský policajt s kurdskými koreňmi, ktorý nebol spokojný so životom na západe, rozdával dobrú náladu naokolo. Asi práve dorazil do svojej vlasti. Na ceste sme predbiehali v dodávke jeho známeho. Chcel sa svojimi hosťami v aute kamarátovi pochváliť, tak sme mu museli všetci z auta pri predbiehaní kývať. Zanedlho nás jeho známy predbehol, zaradil sa tesne pred nás a vyprskol na nás poriadny kúdol dymu z výfuku.. Otvoreným oknom náš hromžiaci policajt za ním ukazoval päste...

Biro biro dvojicu sme zastavili ešte pred Istanbulským policajtom. Ale keď som k nim pristúpil a rukami nohami mával pred nimi vysvetľujúc kam smerujeme, (de tu použil aj turecký výraz), kukali na mňa bez slova ako vyvalení. Som si pomysel, že tentoraz už ani žiadna reakcia. Fajn. Ale dorazili sme do Silvánu, kde si nás obzerali dvaja príslušníci tureckej armády so zbraňami väčšími ako oni sami. Biro Biro dvojica nás naložila do svojho luxusného džípu a vydali sme sa na naše potešenie až k Vanskému jazeru. Pocit, že najbližších niekoľko sto km nebudeme musieť stopovať a chlapíci vyzerali byť v pohode, nás dosť potešila. Vykľuli sa z nich ďalší haluzáci. Neviem, či to bol otec so synom alebo len známy. Ale doplňovali sa dokonale. Prvé hodiny sme sa dohovárali dvoma slovíčkami yes yes, no no alebo yes no yes no. Potom starší z nich kúpil turecké Efez pifká a začal nôtiť kurdské pesničky. Jeho kolega počas riadenia len kýval nad ním hlavou. Aj pre Turka stačí niekedy len jedno pivo a už to s ním ide dole vodou. Ten náš rozbíjal flaše na ceste z okna.. Ešte v ten večer nám pripravili pri jazere Van na parkovisku chutné lečo. Keď sme sa lúčili, mladší z nich vytiahol z auta striebornú devinu a štýlovo ju nabil. Keď som sa ho spýtal – Kurdistan dangerous? Pozrel sa pyšne na zbraň v ruke a odvetil – Kurdistan no problem...

Pri prechode jedného horského sedla smerom na Yuksekovo, hraničné Turecké mesto pri Iránskych hraniciach, sa mi prihovoril mladý chalanisko. Najprv sa mi zdal nejaký divný, ale po chvíľke sme začali viac rozprávať. Vyštudovaný geológ, zhodou okolností o deň mladší odo mňa. Sme si mali, ako sme neskôr zistili, veľa čo povedať. Vyštudoval geológiu v Istanbule, kde teraz aj prebýva a išiel pozrieť rodinu po pol roku domov. Vybavil nám minibus zadarmo. Ako nás tak osadenstvo reštaurácie a kaviarne pozorovalo, ako dvaja európania pri ceste v sedle sa snažia stopovať, tak nás začali všetci riešiť. Zvyšok cesty s okolitými trojtisícovkami sme sa zarozprávali. Vyplnili potrebné informácie z pasu na tureckých checkpointoch. Očakával som, že v často spomínanom Kurdistane bude o dosť viac tureckej vojenskej techniky. A to sme neboli až tak ďaleko od Irackých hraníc. V tom čase už nejakú dobu pokračovali útoky kurdských pracujúcich na tureckú armádu...

V Yuksekove sme prijali pozvanie do miestnej reštaurácie. Objednal nám špecialitky lokálnej kuchyne, vybavil taxíka k Iránskym hraniciam a hybaj ho kľukatiacou sa cestou lemovanou vysokými vrchmi z oboch strán do Iránu. Jemný vnútorný nepokoj z nepoznaného, v posledných lúčoch slnka, pri kurdskej muzike... Hmm ten večer sa mi nejak špeciálne vryl do pamäte:)

Fotos