Z Bratislavy po centrálnu Anatóliu

Cesta stopom východnou Európou, Istanbul a cesta do Cappadocie...

Písmo: A^- | A⁺

Deń Déé sme si obaja nejak zvlášť neuvedomovali. Baliť som sa začal neskorý večer pred odchodom. Nasledujúci deň - posledné vybavovačky a poobede už sme stáli na hraničnom priechode Rajka, snažiac sa pýtať každého kamionistu či nás nezoberie cez Maďarsko smerom na Istanbul. Nakoniec nám Maďarsko dalo zabrať jeden deň. Cestou sme stopli maďarského kamionistu, ktorý chodí niekoľko krát do roka trasu Slovinsko - mongolský Ulanbátar. Na otočku mu to zaberie asi mesiac a pol skrz Moskvu a celé Rusko. Keď mi to spomenul, už sa mojich zvedavých otázok na pol hodiny nezbavil. Cez Rusko cestujú v kolónach. Vpredu aj vzadu ich sprevádzajú ozbrojení ochrankári v džípoch. Niektoré úseky, kdesi uprostred Ruska kvôli zlým cestám sa prekonávajú pomaly (za deň 200-300km). Prevážajú zvyčajne medicínu, ale na ceste do Moskvy z Európy občas stretáva na ceste aj slovenských kolegov, ktorí začínajú zas v Košiciach a prevážajú Nábytok. (aspoň taký nápis majú na plachtách...) Keď som sa ho zo srandy spýtal, či by zobral niekedy stopára až do Mongolska spomenul, že do krajiny by turistu po zemi nevpustili (ale o tom dosť pochybujem). Rozprával o pochybných stopároch v hlbokom vnútrozemí. Keď človek zastaví komukoľvek, tak to znamená istý prúser. Medzi príchodom z Ázie a nasledujúcou cestou ostáva doma s rodinou priemerne 3 dni. No ale zaplatené to môže mať brutal. V ten deň nás rozosmieval na troch rozličných miestach pri našom stopovaní na východ, jeden zúfalý vodič s maďarskou ešpéézetkou. S mapou na volante strateného, sme ho stretávali v zastrčených malých dedinkách po Maďarsku. Zhodnotili sme, že keby nás zobral hneď pri prvom stretnutí, by sme si pomohli asi obaja. Po západe pri nás zastavili ďalší stratení turisti, tentokrát tri rodinné vany z Portugalska. Ani Balaton nablízku ani more...

Kdesi na juhozápade Rumunska v nemalom meste, nám nadránom prekvapení okoloidúci policajti pomáhali stopovať kamióny. Priateľskí dopraváci, celkom srandovná dvojica, bola taká ústretová, že nám dávali na výber tureckých, bulharských alebo rumunských vodičov kamiónov. Za obeť padol Bulhar, ktorý smeroval až do Sofie. Pri čakaní na otvorenie kompy cez Dunaj som sa dal do reči s mladým českým kamionistom, ktorý si to smeroval do Atén a na pár dní sa vyšpliechať k moru. Trošku som mu závidel, keďže väčšina našej cesty viedla vnútrozemím.

Vo východnom Bulharsku na hlavnom ťahu na Istanbul nás zviezol businessman - Holanďan. Som ho poprosil, aby mi zanôtil pár viet po holandsky. Už dlhšie som nepočul “chrr chrla chrrla chrr“ jazyk. Prezradil mi, ako si adoptovali cez jednu bulharskú agentúru tureckého pouličného psíka, s ktorým pekne nažívajú doma už niekoľko rokov.

Do veľkomesta Istanbulu sme vstúpili až za tmy, s Turkom za volantom. Preplnené 6prúdovky, predlhé tmavé predmestia. Vodič sa nám pokúšal pomôcť ako mohol, ale do mesta s kamiónom nemohol. Tak sme sa teperili spojmi z predmestia, kdesi od rušnej diaľnice až do hostelovej časti v turistickom Sultanahmete. Sultanahmet som poznal už z predošlej cesty a aj teraz mi prišiel ako oáza pokoja z rušných Istanbulských ulíc. Sprcha po troch dňoch, zoznámenie sa so spolubývajúcim – Francúzom Tibim, ktorý sa prebicykloval východnou Európou do Istanbulu ( ten si pekne vypedáloval aj rušnú diaľnicu a mestom do hostela ). Práve sa vrátil z bikovania z východného Turecka a na pláne mal Grécko a Albánsko.

Zábava zvaná “stopovanie z veľkomiest“ zvyčajne zaberie aj deň, v najhoršom prípade niekoľko dní. Preto sme si zobrali autobus, hodinku a pol od Istanbulu - do malej dedinky pri hlavnom ťahu na východ na Ankaru. Kým sme sa s busom vyteperili z metropoli, prešli okolo rušných predmestí.. mi to veľké, rušné mravenisko pripomenulo ešte rušnejšiu a chaotickejšiu Káhiru. Nadišla tma a s ňou aj naše prvé nočné, turecké, stopovacie zážitky. Začalo to prihovorením sa postaršieho pána, voľakedy pracujúceho v Nemecku. Ten nás začal vyslovene odhovárať od nočného stopovania a začal ukazovať znak podrezania s prenikavým “chrr chrr“ (toto varovanie nás sprevádzalo celú cestu Áziou až naspäť po východnú Európu). K spomínanému pánovi sa pridalo asi ďalších 30 ľudí, ktorí sa snažili vyriešiť našu situáciu. Snažili sme sa im všemožne vysvetliť, že si dáme pozor a potrebujeme odstopovať len pár km na diaľnicu a potom ďalej na východ. Nakoniec nám vybavili autobus, ktorým sme sa pôvodne dostali do daného mestečka a ten nás vyhodil na výpadovke. V tú noc nás zobral hneď prvý kamionista, s ktorým sme sa trmácali do Ankary až do rána. Ešte pár zaujímavých stopov alias dvoch tureckých kamionistov, ktorí si nás rozdelili do dvoch kamiónov a ten druhý sa snažil svojim šarmom získať kolegyňu. Neskôr sme sa rozhodli ich opustiť hlavne kvôli rýchlosti, ktorou by sme do nášho cieľa nedošli ani za týždeň. Následný kamionista nás zaviezol takmer až na miesto kam sme sa potrebovali dostať a to pár kilometrov od Goreme. S prvým pozvaním v Ázií sme šli k nemu domov. Práve sa vracal z Nemecka vyložiť tovar. V čistom a upravenom meste Kayseri sme posedeli pri čajíku s jeho rodinou a speakovali s jeho synovcom, ktorý mal za sebou niekoľko ročný pobyt v Anglicku.

Mali sme nasmerované do turisticky známej Cappadocie, ktorá je známa svojimi tufovými skalami. V nich si ľudia od pradávna vytesali obydlia a vskutku nečakal som, že ma toto miesto tak očarí. Ale o tom v ďalšom článku.

Cestou do Istanbulu