No čo už, v živote to tak už chodí...Máte super kamošov, super partiu, chodíte kade-tade, užívate si čo to dá a viete o sebe úplne všetko.Každý jeden vie o každom, čo ho trápi, ako mu pomôcť, poradiť...
Prídu prvé lásky a zase viete všetko...
Prídu ozajstné lásky, a v tom sa stávate pre kamaráta menej potrebný, i keď vás má stále rovnako rád.
Láska je láska...
Zrazu má na vás menej času, ale zábava je aj tak stále rovnako dobrá...No nebodaj poviete na kamoškynho frajera niečo zlé, máte isté to, že s tým nebude súhlasiť, a na chvíľku budete tá najhoršia osoba...Ale to ich po čase prejde a opäť ste super kamoši/kamošky.
Ak je frajer/frajerka kamošov v pohode a rozumie si aj s vami, tak je to super a môžete si spraviť výlet spoločne.
Ale raz sa stane aj tak to, čoho sa najviac obávate.
Kamarát/kamarátka vám odídu bývať s vyvolenou/vyvoleným...
Pokiaľ nebývajú nejak ďaleko, tak sa to ešte dá prežiť, ale ak to je tak o 200 km a ďalej, tak je to už horšie.
Človek zvyknutý byť s kamošmi pomaly denne, a zrazu sa vidia raz za mesiac, raz za rok to je už smutné...
Proste človeku títo ľudia chýbajú...
Už to nie je ono, život naberá iný smer a ja musím stihnúť prehodiť výhybku, nech nezablúdim v smútku a samote...
Prídu nový kamoši, ale možno časom aj oni odídu, a potom treba nájsť niekoho, kto len tak skoro neodíde, možno lásku, možno dačo inšie...
Skrátka radosť, ktorá sa ukrýva v každom novom dni.
Szeky a Verčuliatko hádam sa budeme stretávať, čo najviac!Buďte šťastný tam kde ste a občas sa ozvite.Fakt mi je smutno.
