Ako malá som sa vždy tešila na prvý sneh,prvé vločky a veľmi som sa tešila na to,kedy sa budem môcť sánkovať a stavať si snehuliaka.
Snehuliak zo snehu sa mi páčil vždy viac ako len nakreslený v zošite,či omaľovánke,či vyrobený z plastelíny,či vaty na výtvarnej výchove.
Malo to svoje čaro,postaviť si svojho snehuliačika.A tak raz u starej mamy sme si šli pred obedom postavať pred jej činžiakom snehuliaka ja a môj brat.Snehu bolo habadej,ale ugúľať najväčšiu časť-spodok nám dalo riadne zabrať!Potom nasledoval stred a nakoniec vrch-hlavička.Keď už boli guľky hotové,bolo treba ich na seba poukladať.Keďže to nebol nejaký trpaslík,tak sme veru museli zapojiť veľa síl,aby sa nám podarilo poukladať guľky na seba.Náš novonarodený snehuliačik mal približne 140 cm.Brat vymyslel,že miesto mrkvy mu nájdeme cencúľ a to bude jeho nos.Tak sa aj stalo,našli sme nádherný a dlhý cencúľ.Miesto očí a úst mal kamienky.A samozrejme aj gombíčky boli z kamienkov.Nádherný snehuliak,naozaj sa vydaril,povzdychli sme si po namáhavom stavaní.
Zrazu k nám prišli ďalšie deti a obdivovali ho,onedlho však prišiel jeden malý počernejší chlapec,a vravel,že mu máme dať ten pekný cencúľ,no mi sme mu ho nedali s tým,že by potom snehuliačik nemal nos a už by nebol taký pekný.Vravel,že on si ten cencúľ aj tak príde zobrať.My sme sa na tom len pousmiali,veď ten snehuliak,mal aspoň o 20 cm viac ako to chlapča.Chlapča odišlo...A mi sme sa tiež pobrali k starej mame na obed,kde sme jej porozprávali o našom snehuliakovi,a tešili sme sa ako jej ho poobede ukážeme.
Išli sme teda k obloku,aby sme sa všetci pozreli na nášho snehuliaka.Pozeráme,hľadíme,zaostrujeme pohľady,no nikde žiaden snehuliak,ani stopy po ňom...Nevideli sme ani žiadnu kôpku snehu na sebe-dôkaz,že ho niekto zbúral,zničil,rozkopal,alebo čosi podobné.No nakoniec sme si predsa len niečo všimli,bola to priehlbina v snehu,na mieste kde stál,a odtlačok saní...Žeby sa to malé chlapča vrátilo,kvôli jednému cencúliku po celého snehuliaka???Dodnes neviem prísť na to,ako sa dá ukradnúť "celý snehuliak",ale aspoň mám na čo spomínať...
