Budem rád ak sa čo najviac z Vás zúčastní diskusie a napíše svoj vlastný postreh, skúsenosti, nápady, akékoľvek myšlienky. Pár rokov dozadu, myslím že to bolo presne 6 rokov, stretol som sa so zaujimavým výrokom. V tom čase som tomuto výroku zďaleka nechápal. Časom som však prišiel na skutočnú podstatu, na význam a dôležitosť výpovednosti v ňom obsiahnutej. Výrok znel: "Nevadí, že je nám horšie. Hlavne že je nám inak." Nechápal som ako môže človek činiť skutky, ktoré mu spôsobujú zrejmú bolesť. Nechápal som ako môže človek činiť niečo, s čím jeho samotné vnútro nesúhlasí. Nechápem ako niečo také môže človek dopustiť len za účelym zmeny, len preto aby sa cítil inak. V tom čase som tento výrok chápal ako bohapusté načahovanie sa za hlbokými mohutnými emóciami. Pretože čo môže byť silnejšie ako smútok z odlúčenia, alebo láska k nejakej entite (osoba, zviera, vec, vlastnosť, dej).
Každú takúto neopodstatnenú zmenu som odsudzoval. Všetky podobné pokusy s tým súvisiace sa stretli s nepochopením, moja myseľ odmietala všetko navôkol.
Ako som rástol, pretĺkal sa cestou necestou, pochopil som že nie je bolesť ako bolesť, že nie všetko je medzi sebou prepojené tak ako si myslíme, že nemožno dívať sa len na prvý rad, že náš svet obsahuje desiatky radov, v ktorých zastúpené sú ostatné nami nepoznané krásne veci. Dívame sa na prvý rad a máme strach, pretože to za ním nepoznáme. Vidíme len tiene, ktoré dopadajú všade navôkol. Mihajúce sa akési obrysy pripomínajúce našej mysli známe hororové obrazy. Kto z Vás odváži sa prejsť k druhému radu ? Častokrát je nutné prvý rad opustiť, zbaliť potrebné a odísť pozrieť sa inam. Spoznať to čo sme doteraz nepoznali. Máme strach zo straty, strach z neznámeho. Strach meniaci sa v silné laná spútava našu dušu a spôsobuje dusenie tak ako počas dňa, tak i počas noci.
Strach je náš najlepší kamarát, to už dávno viem. Kto ešte nevie, nech skúsi premýšľať týmto spôsobom. On tu bude. Mnoho ľudí tvrdí, že najlepšia cesta je zbaviť sa strachu. Ako sa však človek dokáže zbaviť niečoho, čo je jeho súčasťou ? Človek je predsa osobnosť citlivá, zraniteľná. Nie je možné zbaviť sa prirodzenosti. Ak by nejestvoval strach, človek by nepotreboval nič. Žiadna energia, ktorá by ho hnala vpred by neexistovala. Misky váh sú všadeprítomné, tak ako aj tu. Ak sa skamarátime so strachom, pochopíme čo nám v skutočnosti chce ukázať a pochopíme, že on nás nemá spútať železno-nepretrhnuteľným lanom. Naopak nám dodáva vzrušenie, adrenalín, energiu ktorú by sme nikdy predtým nezískali. V potrave sa nachádza množstvo živín, ktoré potrebuje naše telo k správnej funkcii. Energetické hodnoty na každom balíčku potravy zaujima väčšinu z nás. Ako je však možné, že i pri doplnení adekvátnej energie naše telo požadovaný výkon nepodáva ? Úžastný nástroj, tak spletitý a tak zložitý. Je to o tom. Dokázať energiu katalyzovať. Strachom, pozitívnym stresom meniacim sa v adrenalín. Vtedy je možné energiu naozaj využívať.
Chcem sa však vrátiť späť k téme "Koniec a nový začiatok". Otázka stojí, je nutné ukončiť existujúce a začať stavať niečo nové ? Nie je lepšie už niečo existujúce zaplátať, udržiavať, starať sa ? V prvom rade je nutné si uvedomiť, že akákoľvek štruktúra, čokoľvek novovytvorené potrebuje starostlivosť. Môžme hovoriť o vzťahoch, môžme hovoriť o diele (hudobné, maliarske, básnické). O všetko je potrebné sa starať a udržiavať. Pokiaľ tomu tak nie je, začne sa novovytvorené rozpadať a my plátame len to nutné, čo udrží naše dielo ešte nažive. Je však potrebné si uvedomiť ďalšiu vec. Naše dielo sa bude úmerne rýchlo rozpadať s kvalitou nášho vytvorenia. Ak položíme slabé základy, výtvor je krehký, zraniteľný, slabý. Je možné ho časom posilniť a dostavať. Je možné pripraviť mu také podmienky, aby rástol a prekvital. Osobne obdivujem takých ľudí, ktorí sa o to snažia a vedú svoje činy k úspešnému a zdarnému koncu. Áno je tomu skutočne tak. I výtvor, ktorý na začiaku nemusí sprvoti nadchnúť a byť postavený na silných základoch, môže časom prerásť v krásu, silu, monumentálnosť, obdiv. Aby to samozrejme nebolo až také jednoduché, výtvor môže realizovať skupina ľudí (2 a viac). V tom prípade je dôležitý vzťah týchto dvoch a viac ľudí, očakávania, predstavy, zásady, emocionálne reakcie, ich energia ktorú si vymieňajú. Nie je vôbec žiadným tajomstvom, že tá skupina ľudí vytvorila niečo svetové, niečo úžastné, niečo čo ostatní obdivujú - závidia. Niečo čo ostatní bezohľadným spôsobom cez mŕtvoly snažia sa nájsť, v tom horšom prípade zničiť, aby sa na to nemuseli dívať a v dôsledku toho trpieť.
Ak nájdete takého človeka, nikdy ho neopustite. Nech sa deje čo sa deje. Je dôležité byť s týmto človekom, s človekom ktorý Vás napĺňa, ktorý vo Vás prebúdza to čo iní ani len zďaleka nie. Týchto ľudí naozaj nie je veľa, treba si ich strážiť.
Mnohí ľudia sa zamýšľajú, ako spieva v mojich pubertálnych časoch a dodnes obľúbená kapela Zóna A:
"Mám ostať, alebo mám ísť. Ja na to nikdy neviem prísť."
Ak niekto čaká, že sa v tejto spovedi dozvie jednoznačnú odpoveď, musím ho sklamať.
Každý jeden prípad je unikátny, jedinečný, špecifický, neporovnateľný. Nie je možné určiť všeobecné jednoznačné rozhodnutie. Je však možné premýšľať a zohľadniť všetky pohľady na daný prípad a podľa toho sa rozhodnúť. Mám pár príkladov.
Kedysi som čítal krásny článok o manželskom vzťahu, v ktorom manželka utrácala množstvo peňazí na nákupy. Potrebovala zahnať stres a vyčerpanie, ktoré jej prinášala jej práca. Jedine nákupy ju dokázali napĺňať a bolo naozaj jedno či daná kúpená vec mala slúžiť na úžitok (samozrejme, že drvivá väčšina kupovaných vecí bola zbytočná). Manžel vedel, že ak jej odoberie všetky kreditné karty, tak bude trpieť. Môže sa stať, že sa totálne nervovo zrúti. Nechcel jej ubližovať ešte viac, bál sa že to neznesie. Nakoniec však musel urobiť, to čoho sa najviac obával. V krátkosti, žena sa naozaj dostala na dno, nevedela čo má robiť. Ale taktiež si uvedomila množstvo vecí. Bez rozmyslu konala, bez toho aby sa niekedy zamyslela na svojim konaním. A naozaj prišla k očakávanej náprave. V práci začala veci riešiť ináč ako doposiaľ. Jej pracovné výsledky dosiahli mnohonásobne vyššiu hodnotu. Spokojná, oddýchnutá sa vracala z práce. Znova dokázala poskytovať láskavú náruč, rodinné financie sa ustálili.
Krásny príklad, s úspešným koncom. Nebojme sa zmien, ktoré môžu na začiatku spôsobovať bolesť. Ide o to, že na nás môže čakať niečo nové a dokonca sa môže stať, že všetko to staré čo nás ťažilo sa zmení na niečo čo nás bude opäť napĺňať. Hovorí sa tomu "Koniec stal sa novým začiatkom pôvodného."
Staré spráchnivené je potrebné zničiť a nanovo postaviť. Je správne starať sa, udržiavať náš výtvor, nie je správne venovať sa iba plátaniu, ktoré drží náš výtvor ako tak pri živote.
Je správne stavať a budovať nové, nie je správne robiť to z donútenia alebo na spráchnivených základoch.
Je správne určiť naše hranice, nie je správne našimi hranicami zväzovať a dusiť ostatních.
Je správne ponúkať slobodu a dívať sa na rozkvitajúcu záhradu a rodiaci sad, nie je správne spútavať a privlastňovať si entity.
Buďme predvídaví, neriaďme sa len na základe pocitov, ktoré sú častokrát výsledkom nášho strachu, závislosti, neschopnosti odpútať sa od koreňov, od známeho prostredia, od istoty.
Kedysi dávno som čítal zaujimavú myšlienku.
"Ak človek nájde istotu, jeho duša upadá a negatívne sily si ju získavajú"
Všetci tak silno hľadajú istotu a potom oddane ponúkajú všetko čo získali, čo majú tejto istote. Naozaj, ak človek získa istotu, prestáva sa snažiť. Berie všetko ako samozrejmosť. Veď načo by sa už ďalej snažil, keď to čo chcel získať už má. Toto je počiatok všetkého zlého.
Ale o tom niekedy inokedy.
Pekný deň :-)
