Nedávno sa mi v starom meste stretli oči so ženou, ktorá pozorovala z prízemného bytu ulicu spolu so svojou mačkou, cez okno.
Oči sú oknom do duše...
Cez okno... z jedného priestoru do druhého, z bežnej reality do snovej, zo sna do reality... z noci do dňa, z dňa do noci, cez hranicu...
Pri cestovaní, v lietadle, aute, vlaku... pozeráme sa cez okná na pohybujúci sa svet...
Bolo to pred rokmi, keď som sa v nemocnici po pár dňoch akútneho stavu zotavovala. Často som v tichu stála pri okne a predstavovala som si život, aký budem žiť. Vedela som už, že bude iný...
Raz som robila vnútornú prácu.
Otázka vo mne znela: Aké bude moje ďalšie smerovanie?
Nechala som svoje telo, aby sa hýbalo ako chce, bez kormidlovania rozumom. Doviedlo ma k oknu. Chvíľu som sa cez sklo pozerala na protiľahlú chátrajúcu budovu starého kina. Povedala som si: Tak toto nie. Tento pohľad mi má iste ukázať aj niečo iné. Otvorila som oblok a zahľadela sa na ulicu. Z perspektívy tretieho poschodia som vnímala čulý, farebný ruch. Chodci, cyklisti aj autá mohli z neďalekej križovatky pokračovať troma cestami. Pre svoj život som si jasne uvedomila: Ak nechcem zostať v chátrajúcom prostredí, potrebujem si ujasniť svoje smerovanie a vykročiť.
V mojej životnej realite sa to aj udialo. Po čase som sa presťahovala. Život sa mi zmenil. Podľa mňa k lepšiemu...
Ako dobre, že som to okno otvorila...
