Poobzerala som sa okolo seba. More mladých ľudí zhruba do 25 rokov so zahmleným pohľadom. Napriek zime nepotrebujú nič iné, než tričká s krátkymi rukávmi..
„Zasa som tam, kde nepatrím," prevrátila som oči a snažila sa potlačiť prázdnotu, ktorou ma dané prostredie napĺňalo. Netuším, prečo všetky moje alkoholické excesy končili buď filozofickými úvahami, alebo niekoľkohodinovým kŕčom zúfalstva vrcholiacim zneužitím kuchynského náčinia na sebatrýznenie.
„Odkedy sa rozprávate sama so sebou, slečna?" po prvom slove som vedela, že toto bude ešte dlhá noc. Pootočila som hlavu smerom k prichádzajúcej skupinke chalanov. Na čele, pravdaže, s mojím „profesorom angličtiny". S Filipom sme poctivo spíkovali každú stredu v noci v internátnom klube alebo v nejakej jeho prázdnejšej súčasti.
„Pán profesor!" Naoko som sa potešila a pokračovala v našej obľúbenej slovnej hre.
„Zase ste nadratý jak divá sviňa!" pokrútila som hlavou.
To už sa popred Filipa predierali jeho rovnako povzbudení kamaráti a odušu sa zoznamovali.
„Ak dovolíte, slečna, tak my takto neoficiálnejšie," jeden po druhom mi bozkávali chrbát pravej ruky a zhodli sa na tom, že oni by si, na rozdiel od Filipa, radšej potykali.
Pokrčila som plecami : „Budiš," a ďalej pokojne vyfukovala dym na „pána profesora" , hoci som dobre vedela, že nosom nekrčí práve od nadšenia.
„Slečna, z tohto zlozvyku vás budem musieť vyliečiť," rozháňal dym mávaním dlane.
Zdvihla som obočie a s predstieraným pohoršením poznamenala : „Mala som pocit, že sa špecializujete na jazyky, nie na životosprávu."
„Len pre vaše dobro" pousmial sa, načo som ja pohotovo zareagovala : „Alebo preto, aby vám lepšie chutilo, všakže." Skupinka okolo sa zasmiala.
„Poďme, ľudia," povzbudzoval Martin. „Ako vidím, tu sa bude doučovať ešte pekne dlho."
Zopár z nich potľapkalo Filipa po pleci, mne sa zdvorilo uklonili a zamierili dovnútra porozhliadnuť sa po zábave na dnešnú noc.
Pozrela som za odchádzajúcimi, snažiac sa oddialiť kontakt s jeho očami. Na krku som pocítila jemné kúsnutie.
„Myslel som na teba," šepkal mi do ucha, očividne ma považujúc za naivnú.
„Jasné," perami som pristala na jeho ušnom lalôčku.
„Ja viem, kedy ty na mňa myslíš," pravou rukou som ho nežne buchla po rozkroku a pobrala sa o pár krokov ďalej. Teraz som k nemu stála chrbtom.
„Chcete povedať, že sa vám to minulé doučovanie nepáčilo, slečna?" sebavedome nahlas podpichoval bez toho, aby urobil krok smerom ku mne. Pár ľudí sa na nás otočilo.
„Popravde," reagovala som s menšou prestávkou, ktorú som si ponechala na ďalšiu dávku nikotínu, „vaše doučovanie stálo za hovno. Na cvikách ma Prustková vyhodila s tým, že mi neuzná účasť."
Priznávam. Vymýšľala som si. No nemusí hneď každý vedieť čo sa za slovom doučovanie skrýva.
Pocítila som, ako mi čosi podlomilo kolená a ocitla som sa vo Filipovej náruči. Usmieval sa, a keď videl, že sa nevzpieram, pohol sa smerom ku skleným dverám.
„Tak na tom popracujeme."
Asi po hodine sme obaja pokrčení vyšli zo spoločných spŕch. Pošúchala som si zadok a zakvílila : „Nabudúce nie na radiátore."
„Nabudúce vyhodím z izby spolubývajúcich." Pažravo ma pobozkal, a každý z nás sa pobral na tú stranu chodby, kde mal svoju izbu.
Otvorila som dvere a vošla na chodbičku. Z izby napravo ešte vždy vychádzal zlatý prahový pásik svetla. Potichu som stisla kľučku a nakuknutím sa uistila, že baby sú ešte hore.
„Ále, ktože sa nám to vrátil?" Usmiala sa Lenka. Unavene som si sadla na posteľ.
„Idem sa osprchovať. Smrdím ako pes." V šere izby našťastie nemohlo byť dobre vidno moje rozstrapatené vlasy. Vlhkosť okna, o ktoré som sa uplynulé minúty opierala mi rozpustila lak na vlasoch a tie sa teraz formovali do tvrdých schnúcich cípov.
Rozopla som si korzet, vyzliekla spodnicu, a za Lenkinej asistencie zhodila šaty. Predtým, než som sa nahla po osušku, som ich ešte opatrne zavesila na vešiak a uskladnila v skrini. Roztrhané pančuchy pristáli rovno v zaplnenom koši. Obalená len v osuške som vybehla z izby a prebehla cez nevyhrievanú chodbu. Rozhodla som sa pre sprchy na opačnej strane poschodia. Nemala som chuť znepríjemňovať si kúpeľ spomienkami na plytký zážitok dnešnej noci zo spŕch o pár dverí ďalej.
Sprchy, do ktorých som vošla boli novšie, a bolo cítiť, že ešte pred pár chvíľami sa tu niekto sprchoval. Hneď po otvorení dvier ma totiž ovanula teplá para. Zhnusene som sa nadýchla teplého vzduchu a pocítila v ňom pozostatky zápachu čistiacich prostriedkov, ktorými sa dnes pravdepodobne snažili upratovačky rozpustiť zažratú špinu.
Zhodila som zo seba osušku a prevesila ju cez vešiak upevnený pri každom z troch sprchových kútov.
Napriek tomu, že boli asi dve hodiny po polnoci, voda bola stále horúca. Stála som tam asi päť minút a zohrievala si unavené telo. Obyčajne sa pri podobných aktivitách vyžívam v samote a nahá tancujem pod prúdmi vody. Dnes som zvládala len nahlas prejavený vnútorný monológ.
Zastavila som vodu. Pozrela som na ľavú ruku a prstami pravej si opatrne prešla po zjazvenej koži. V očiach ma zaštípali tlačiace sa slzy. Cítila som sa taká osamelá, nepochopená...
Namydlila som sa a postupne zmývala penu.
Zrazu som začula akýsi zvuk a po otvorení dvier neznámym zaregistrovala mužský hlas: „Je tu čosi voľné?" Kriste, človek nemá chvíľu súkromie!
„Tak ak máš tak naponáhlo, druhá a tretia sprcha, ale v druhej netečie voda." Asi bol rovnako prekvapený, že nepočuje mužský hlas, a po chvíli váhania sa uisťoval: „A môžem teda?"
To už som počula zvuk blížiacich sa krokov a tak som len varovne zakričala: „Bež, ale nepozeraj sa!"
Otočila som sa chrbtom, a pocítila na nahom chrbte dotyk víru vzduchu, o ktorý sa pričinil votrelec.
Keď sa bezpečne ukryl v treťom sprchovom kúte, veselo spustil: „Sprcha takto uprostred noci?"
„Hej, potrebujem ju," odvetila som stále na seba lejúc horúcu vodu. „Nerada chodím spať opitá."
„Ja dnes asi budem musieť. Na prirodzené vytriezvenie by mi bolo treba ešte asi pol dňa."
Zasmiala som sa. Ešte som asi naliata.
„Hlavne sa nešmykni a nerozbi si hlavu o kachličky." Radila som priateľsky, hoci som sama cítila, že podlaha so mnou pláva.
„A zachránila by si ma?" Zakričal chalanisko a ja som prevrátila oči.
„To vieš. Veď ťa ani nepoznám." Obaja sme naraz vystrčili hlavy spoza múrov našich sprchových kútov a vzápätí sa vydesene rozosmiali.
„Preboha, to si ty?" Chytil sa za čelo chalan, ktorý mi bol síce známy, no nemala som šajnu odkiaľ.
„Poznáme sa?" Nebola som si istá, či sme sa už niekedy na podobnej žúrke nezoznamovali.
„Jasné," usmial sa, „Z matiky. Jediná prváčka, však?" Netuším kto to je.
„Je to síce nevšedné zoznámenie, ale som Peter." Potriasla som mu rukou. „Tak to hej, nahá sa nezoznamujem často. Simona. Teší ma."
Svojou sprchou zrazu namieril na moju tvár. „Vieš o tom že s teplou vodou nevytriezvieš, však?" Nedal mi šancu zaprotestovať. Láva chlórovej tekutiny mi dopadala na tvár. Prudko som sebou trhla a skryla sa za murovanou clonou.
A je zle... Moja polhodinová snaha pred zrkadlom spraviť zo seba človeka mi práve stekala z tváre na prsia a cez brucho až kdesi dostratena...
„Ešte ti nikto nepovedal, že dráždiť hada bosou nohou sa nevypláca?" snažila som sa, aby moje mierne podráždenie z nečakaného útoku vodným delom, vyznelo pobavene.
Spustila sa prudká vodná bitka.
„V poriadku, vzdávam sa. Končím, OK?" rezignovane som vykríkla a snažila sa chytiť dych, pretože posledný zásah ľadovou vodou mi to neumožnil.
Rýchlo som vyliezla zo sprchy a bez toho, aby som sa osušila, prehodila som cez seba osušku.
Za normálnych okolností by som od hanby zdrhla. Alkohol však zo mňa robil sebavedomú dračicu.
Peter vystrčil svoju blonďatú makovicu. Na tvári mal široký úsmev. Táto situácia bola zjavne neštandardná i preňho.
Za hlavou sa svižne predral i zvyšok tela. Kurník... Dala by som si povedať.
Ponúkala sa mi vypracovaná postava, ktorá si doslova pýtala dotyk.
Ovládla som sa...
„Mohol by si, prosím, cez seba čosi prehodiť?" Nahí ľudia ma odjakživa privádzali do rozpakov. Moje líca začali farbou pripomínať zvyšok tela červeného od striedavých náporov horúcej a studenej vody.
Ten mladý nehanebník sa zasmial nad mojimi rozpakmi.
„Čo je, nepáčim sa ti?" potriasol dolnou polovicou tela a konečne sa načiahol po uterák. Letmo si ním prebehol celé svoje fyzično a vzápätí sa predklonil snažiac sa vysušiť si avantgardnú ofinu.
Po tomto krátkom procese konečne zahalil svoje intímne partie a previazal si uterák okolo pása.
„To je zváštne," začal a pomaly sa približoval ku mne. „Ako je možné, že si taká krásna, aj keď si celá rozmazaná?"
No fajn, ďalší ch++, ktorý má chuť robiť si zo mňa srandu.
„Aha, no v pohode, tak sa maj, ja idem, hej?" Otočila som sa smerom na odchod.
Zozadu ma však jemne pridržala Petrova ruka. Obrátila som sa k nemu. Pozerali sme na seba a ja som sa nevedela rozhodnúť, či sa cítim zvláštne príjemne, alebo zvláštne trápne. Cítila som, ako ma nežne chytil za ruku. Druhou rukou mi zdvihol bradu a pomaly mi začal stierať rozmazanú špirálu.
„Fakt si krásna." Povedal to hľadiac mi do očí, no mala som pocit, že hľadí niekam hlbšie...
Z nejakého dôvodu som mu začínala veriť.
Ešte chvíľu sme tak zotrvali a potom som sa rozlúčila a pobrala sa na izbu.
V kuchynke na starej pokazenej chladničke bola ešte vždy moja kabelka. Rozopla som zips a sentimentálne ju roztvorila. V jednom z priečinkov žiarila zlatá gravírovaná rukoväť nožíka. Pred pár rokmi som si ho kúpila v starožitníctve na celkom iné účely, na aké som ho používala dnes.
Prešla som prstom po rukoväti a potom i po ostrí. Zrazu zo mňa vyprchávala túžba prirobiť svojim jazvám sestru.
Spomenula som si na stretnutie v sprche. Mala som pocit, že ten chalan nevidel len moju fyzickú krásu. Vlastne, ani ju vidieť nemohol, keďže mu v tom zabránila rozpíjajúca sa špirála. Hľadel na mňa spôsobom, aký som doteraz u mužov nepoznala...
Vsunula som nôž do pošvy a ukryla ho v bezpečí kabelky.
Prezliekla som sa do nočnej košele a šla si ľahnúť.
Ráno musím mať opäť dosť síl popasovať sa s ďalším nezmyselným dňom života...
