Tak to teda nie, to sa jej nepáčilo. A práve keď chcela na seba upozorniť plačom, začula tupý zvuk. Nevedela, čo znamená, no jej otec, ktorého to prebralo do reality, ihneď pochopil.
Nikdy však neprišiel na to, prečo práve jeho rodina musí precitať do dňa škaredými a skazu prinášajúcimi výstrelmi tak často. Prudko sa posadil, prevesil nohy cez posteľ, a srdce mu búšilo ako divé.
Vedel, čo bude nasledovať. Zobudí manželku, obaja sa oblečú, pobalia to najdôležitejšie, zoberú Adelku a budú utekať, ako len budú vládať.
„Terezka, počuješ? Terezka, zobuď sa!" mykal manželku za plece a v duchu si prisahal, že keď rabovači odídu, vezme svoju rodinu čo najďalej od tohto miesta, i keby mal za to zaplatiť vlastným životom. „Terezka, prosím, zobuď sa, musíme sa ponáhľať. Opäť sú tu a myslím, že tento raz ich je ešte viac," usudzoval z výstrelov, ktoré čoraz hlasnejšie pretínali teraz už výkrikmi nasýtený vzduch.
Jeho manželka zdesene vstala, prehodila cez seba plášť a bežala utíšiť Adelu, ktorej sa tento hluk nepozdával.
Ondrej sa narýchlo obliekol, vzal veľký plátenný batoh a nahádzal doň pár kusov svojho, manželkinho i dcérinho oblečenia. Na to položil kus starého chleba, hrudku syra a kanvicu včerajšieho mlieka, čo kúpil od dedinského gazdu.
Všetko mal prichystané na stole ako každý večer, pre prípad, že by sa museli schovávať i niekoľko dní. Takéto útoky neboli ničím výnimočným a dedinčania museli byť na ne pripravení.
Keď Ondrej stiahol batoh dlhým špagátom, pobral sa za Terezou a povedal jej: „Choď sa obliecť, počkám s dcérou pred dverami. Dones i zopár plienok pre Adelku. Ponáhľaj sa, nemáme veľa času." Opatrne vzal dcérku do náručia a pokynul manželke hlavou, aby šla. Potom si ešte prehodil cez plece batoh a vyšiel pred vchodové dvere i s Adelou, ktorú Tereza starostlivo zabalila do starej chlpatej deky.
Pred očami mu nočnú oblohu osvetľovalo množstvo iskier a výstrelov, čo bol znak, že votrelci sú už v dedine. Na ich vpády boli osadníci zvyknutí, no napriek tomu mal Ondrej pocit, že dnes sa odtiaľto nedostanú tak ľahko. Tento nepríjemný pocit ho neopustil ani vtedy, keď Tereza zavŕzgala drevenými dverami a vyšla za Ondrejom.
Pozrel na ňu a chytil ju za ruku. „Keď poviem, začneme bežať smerom k lesu, kde sa najlepšie ukryjeme," povedal trocha roztraseným hlasom. „Ale predtým chcem, aby si vedela, že nech sa stane čokoľvek, ty musíš bežať ďalej a ochrániť seba i Adelku."
Chcel jej povedať ešte čosi, no prerušil ho výstrel, ktorý sa zavŕtal do neďalekej chatrče. Prudko sa rozbehol smerom k hlbokému lesu. Pevne si pritískajúc Adelku na hruď a Terezu držiac za ruku.
Bežali rýchlo a okolo nich sa mihali mnohé iné rodiny, ktoré sa v panike rozpŕchli všetkými smermi.
„Och, nie, Bertrovci idú k jazeru," spomalil zrazu Ondrej. „Koľko krát som im vravel, že tam sú najľahším terčom a predsa ma nepočúvli!" trápil sa, no Tereza ho prerušila: „Ondrej, vyzerá to veľmi zle, ba horšie ako v posledné razy. Nestaraj sa o druhých, ale radšej bežme. Bertrovci si musia poradiť sami..."
Až tieto slová ho prebrali do reality. „Áno, máš pravdu Terezka, musíme ísť," povedal a už obaja bežali, ako len vládali. Ondreja trápili výčitky svedomia, lebo Bertrovci boli priatelia, no Tereza mala pravdu. Musel ochrániť svoju rodinu. Utekali, nevnímajúc okolie, a snažili sa uniknúť smrti, neprestajne číhajúcej na každom rohu.
Zrazu začuli srdce trhajúci výkrik, unikajúci z domu, ktorý pred pár chvíľami minuli.
„Och, nie! Dostanú nás, cítim to, Terezka!" zakričal Ondrej na manželku.
„Viem, Ondrej, ale už nevládzem," povedala Tereza, ktorá na okamih zastavila, aby sa vydýchala. „Choď, odnes Adelku, a ukryte sa. Nado mnou sa hádam zľutujú," stenala Tereza, hoci vedela, že manžel ju neposlúchne.
„Zvládneš to, neboj sa. Poď, už je to len kúsok," ukazoval Ondrej na les. „Vidíš, tam sa im stratíme," povedal, no vzápätí sa v jeho očiach mihol tieň strachu. Tesne za chrbtom mu totiž zazneli slová zvierajúce dušu do najpevnejších klieští.
„Stojte! Otočte sa a navaľte všetko čo máte," hrmel im za hlavami drsný mužský hlas.
Pomaly sa otočili a hľadeli do najstrašnejšej tváre, akú kedy videli. Chlap bol vysoký a zhrbený a tesne pod ľavým okom sa mu až ku brade ťahala dlhá otvorená jazva. Ostatnú časť tváre mu pokrývali drobné ranky, utužujúce ten nenávistný pohľad bažiaci po bohatstve.
„Ohluchli ste, alebo čo?!" zvrieskol chlap. Tereza vyľakane pozrela na manžela a ten si ešte tesnejšie privinul Adelku. „Nič nemáme. Vidíte predsa, že sme chudobní," zavrčal na chlapa Ondrej a ustúpil, pričom k sebe pritiahol Terezu. Tej spočinul pohľad na prsteni, ktorý mala na ruke. Bol veľmi vzácny, preto si ho stiahla a zovrela do dlane, no stále nespúšťala oči z muža.
„Čo to tam máš?!" zrúkol chlap, upierajúc pohľad na Terezinu päsť.
„Nič, je to len taká hlúposť," bránila sa Tereza, no prv, než dlaň skryla za chrbát, chlap ju zdrapil a vytrhol jej prsteň.
„Takže hlúposť, však?" zasmial sa hrubým zachrípnutým hlasom a schoval si prsteň do vrecka.
„Nie, prosím, neberte mi ho. Je to to jediné, čo mám," vzlykla Tereza. A prosebným pohľadom pozerala na chlapa. „Dala mi ho stará mama pred smrťou a chcela aby som ho stále nosila ...".
„Čuš!" zavelil chlap bez stopy súcitu. „Ty," ukázal na Terezu, „ty, a to decko, pôjdete so mnou," zrúkol a mykol hlavou smerom k ostatným členom bandy. „A tento tu, tak teba nepotrebujeme," hrubo sa zasmial a namieril na Ondreja už vopred pripravenú zbraň.
Ondrej zbledol a roztriasli sa mu kolená. „Bež!" pošepol Tereze v rýchlosti, podávajúc jej Adelku. „Ja ho zdržím," povedal a obrátil sa na chlapa, hoci vedel, že je už stratený.
„Žiadne také," zreval chlap, no už bolo neskoro. Tereza vzala Adelku a bežala smerom k lesu, nešťastne sa obzerajúc na manžela.
„Stoj!" vykríkol chlap a chcel sa rozbehnúť za nimi, no už pri ňom stál Ondrej a blokoval mu cestu.
„Nechaj ich na pokoji, rozumieš?!" povedal, no vzápätí to oľutoval, lebo muž sa rozzúril a on pocítil silnú bolesť, ktorá svedčila o tom, že chlap nemá s nikým zľutovanie. Ani s manželom a otcom len nedávno narodeného dievčatka. V mysli mu prebehla každá chvíľka života a sled myšlienok, na konci ktorých bola strachom nasýtená predstava, že by sa to Tereze nepodarilo, zavŕšilo zatmenie pred očami a Ondrej stratil vedomie.
Muž nad ním sa len spokojne usmieval. Zapískal na ďalšieho z bandy a vzápätí obaja uháňali za Terezou.
„Nemáš šancu, rozumieš?!" zrúkli za ňou.
Tereza sa obzrela a na okamih celá strnula. Za tú krátku chvíľku si stihla všimnúť, že poza bežiacimi mužmi sa črtá akési telo.
Mužské telo - telo jej manžela Ondreja.
Srdce sa jej skrútilo do kŕča a dušu jej zaplavila beznádej. Čo ak je mŕtvy? Čo bude robiť? Zastala. Sama to nezvládne. Nedokáže zniesť ten pocit.
„Prečo?" šepkala zachrípnuto a padla na kolená. „Prečo zrovna Ondrej?" opakovala bolestne, nevnímajúc čas. Objala Adelku a vypĺznutú deku, do ktorej bola malá zabalená, kropila slzami.
„Neváľaj sa a vstaň!" zadunelo za ňou. Muži k nej dobehli a násilnícky ju zdvíhali zo zeme.
„Nie, prosím, nechajte ma," šepkala Tereza svoje prosby. „Ne-nestačilo vám, že ste si vzali ma-manželov život?!" vzlykala nepúšťajúc Adelu napriek tomu, že vedela, že kamenné tváre tých neľútostných beštií neobmäkčí.
„Po-povedzte," nariekala, „čo ste to za ľudí, keď chcete trápiť aj to ma-malé dieťa?" uprela na nich mokrú tvár, skrývajúcu množstvo výčitiek.
Nepomohlo. Chlapi ju zovreli ešte silnejšie a ťahali ju späť do dediny. Tereza sa vzpierala, no bolesť ju tak vysilila, že sa im nevládala vytrhnúť. Dovliekli ju ku svojej bande a jeden z chlapov za hlasného rehotu vykoktal: „Také ako ty sa nám vždy zídu. Roboty je dosť, aj lačných chlapov je habadej" chlípne sa škľabil.
„A to decko tiež nebude na škodu. Vychováme ti z neho fajnovú štetku," skrúcal sa.
„Nikdy!" zvolala Tereza, „rozumiete, nikdy nedovolím, aby sa z mojej dcéry stalo niečo také, ako ste vy," kričala na chlapov, ktorým tento výstup len pridal k lepšej zábave.
Ich smiech a radosť z víťazstva však prerušil krik. „Chlapi, pohnite sa. Ide sem Jednooký so svojimi mužmi," ručal vystrašene. „Ak nás tu nájdu, viete... Krucinál! Vždy nás o všetko okradnú," vrčal.
Rabovači sa preľakli a pobrali všetok lup. Povyskakovali na kone a trielili preč.
V tom zhone celkom zabudli na Terezu i na Adelu a nechali ich tam.
Tereza ešte hodnú chvíľu stála na mieste a snažila sa uvedomiť si, že ešte nemusí byť všetko stratené. Poobzerala sa okolo seba a neďaleko, medzi ďalšími telami, zbadala ležať svojho manžela. Rozbehla sa za ním a kľakla si k nemu. Adelku položila na batoh, ktorý Ondrejovi vypadol.
„Ondrej, počuješ?" mykala mu plecom. „Ondrej, prosím, pre-preber sa," vzlykala. Pohladila ho po tvári a nahmatala mu pulz.
Žije, predsa len žije!
Ondrej pomaly otvoril oči a zastonal. Chytil si krvácajúcu ranu. „Čo sa stalo?" zašepkal slabým hlasom.
„Prepadli nás," odpovedala rýchlo Tereza, „ale teraz na tom nezáleží," prihovárala sa mu potichu. „Teraz musíš byť silný Ondrej, veľmi silný," hladila ho. „Ešte sa to neskončilo, o chvíľu prídu ďalší. Preto musíš vstať a s mojou pomocou dokrivkať k lesu."
Obzrela sa okolo seba a v diaľke zbadala horiace fakle.
„Poď, Ondrej, už to nepotrvá dlho," utešovala ho a aj cez bolesť sa naňho usmievala. „Zvládneme to, Ondrejko, neboj sa, zvládneme," šepkala do tmy. Jej hlas zvonil nádejou a teraz si už bola istá, že to naozaj zvládnu.
Veď prečo by im inak dal Boh druhú šancu?
