Necítim teplo, ani chlad, vnímam len bytie, číru existenciu. Je to skôr stav ako prežívanie. Vedela by som tu aj umrieť...sama, no taká dôležitá. Dôležitá pre celý tento svet. Som tu jediným tvorom, ktorý nenásilným spôsobom ovláda celé dianie. Nič sa neprieči môjmu pôsobenie, a ja nič násilne nemanipulujem.
Sedím na stoličke a okolo mňa plno prázdnych tiel. Je tam plno, tesno, človek sa nemá kam uchýliť a vychutnávať si chvíľku samoty. No i tak je opustený ako púštny strom. Usmievam sa na všetkých a zabávam sa s nimi, no v duši mám hlbokú beznádej a strach z odmietnutia. Strach z odmietnutia svetom, do ktorého som aj tak nikdy nepatrila. Svetom, ktorý je plný bytostí, z ktorých ani jedna nie je skutočne jeho súčasťou...Túžim násilne manipulovať tými, ktorí sa priečia a tých, čo sú poddajní, si podmaňujem nevedomky. Moja manipulácia je pre mňa štítom, čo odráža manipuláciu mňa inými.
Desím sa tohto rozporu, ktorý mi nedá spávať. Hľadám východisko, či skôr kompromis medzi dvoma svetmi. Oba nenávidím. Jeden preto, že ho mám a druhý preto, že ho mať nikdy nebudem. Snaha vyrovnať sa s nesúladom ma brzdí a ženie, metie a nedovolí dýchať, robí môj život zaujímavým. Trpké pocity strachu z toho, že raz svoj ideál objavím mi nedovolia túžiť po ňom. A tak len hľadím na prázdno svojich ilúzii, ktorých naplneniu sa bránim.
Tu, na tejto stoličke s ktorou som naoko zrastená, nesmiem snívať, tobôž cítiť! Svet nesúci na chrbte túto stoličku je totiž bezcitný. Tu platia podivné princípy. Cítiš? Fajn! Super, tak ti ublížime. A tak tento svet obsahuje okrem hlupákov aj nás múdrych, čo sme sa citov zriekli. Svet vytvárajúci príjemnú atmosféru bezpečia. Bezpečia, ktoré vzápätí rozbije precitnutím a ironickým výsmechom.
Hlupák! Myslel si, že nás všetkých dostal svojou hrou na ilúziu. A pritom si neuvedomil, že už dávno hrá podľa našich pravidiel...
Prispôsobili sme sa. Cítime, len keď sme sami. (A ja len na tráve.) Keď aj poslednú škáru steny deliacej realitu a našu skutočnú existenciu upchá vedomá a dobrovoľná hluchota. Keď sa prestaneme naháňať za rovnováhou dvoch rôznych úrovní, ktorej nejasné črty tam niekde vpredu sú len zdaním.
Ďakujem svetu. Ďakujem mu, že nás naučil, čo sa nemá. Že stolička na lúku nepatrí, pretože by utlačila trávu i všetok život pod ňou...
