„Čo je to? Ďalší psychiater? Ja už nechcem žiadne lieky. Aj tak som na tom stále rovnako. Ja chcem len zistiť prečo...“
Psychologička položila vizitku na stôl predo mňa.
„A práve tento pán vám v tom môže veľmi pomôcť. Je to hypnotizér. Len to skúste.“
O týždeň som už sedela v koženom kresle a pod vedením doktora Gaska upadala do stavu hypnózy. Dlho som mala pocit, že sa so mnou nič nedeje. A zrazu som prestávala vnímať okolie. Pred očami sa mi zjavovali úlomky situácií, ktoré mi boli zvláštnym spôsobom známe, no nevedela by som hneď povedať, či som ich niekedy zažila. Potom prišla tma.
„Teraz mi povedzte, kde ste.“
Snažila som sa sústrediť do tmy, no pocity, ktoré mnou lomcovali, boli silnejšie ako všetka snaha. Po lícach sa mi kotúľali slzy.
„Je ... Je mi zle.“ Hlas sa mi triasol.
„Dobre, len pokoj.“ upokojoval ma hypnotizér. „Prečo vám je zle?“
„Niečo sa stalo. Niečo príšerné.“ Moje telo v kresle sa chvelo ako pri zimnici.
„Všade je tma. Kráčam. Ale... Kam mám ísť?“ doktor sa nepokojne pomrvil.
Musela som byť vonku. Bolo zima a vlhko. Kráčala som a zvuk krokov tlmilo zmoknuté lístie. „Idem po asfaltovej ceste. Je jeseň. Nedávno muselo pršať.“ Stále som kráčala. Potrebovala som sa dostať k lampe. Tma ma desila.
„Ste tam sama?“
„Áno. Všade je ticho. Som tu sama.“
„Ponáhľate sa niekam?“
Zrazu som vedela, kam sa náhlim. „Musím ísť domov. Musím sa ponáhľať.“
„Prečo sa ponáhľate?“
Nevedela som presne prečo sa náhlim. „Neviem.“
Prišla som na koniec asfaltovej cesty. Prešla som popod lampu a zabočila doľava. Teraz som kráčala po chodníku pri ceste, na ktorej však chýbali domy.
„Musím sa dostať domov. Musím im to povedať.“ Telo sa mi chvelo ešte viac. Začala som si trieť dlane, aby som zmiernila triašku.
Po chodníku som kráčala už asi päť minút. No nestretla som nikoho okrem obiehajúcich áut. V diaľke sa rysoval náš dom. Bol to veľký starý sedliacky dom, obklopený vysokými ihličnatými stromami, ktoré naň vrhali hrôzostrašnú temnotu.
„Čo musíte povedať? Čo sa vám stalo?“ nejasne som registrovala doktorov hlas.
„Ja neviem.“ Nechcela som myslieť na to, čo sa stalo. „Musím ísť za rodičmi.“ Zrazu som začala plakať. Nevedela som sa utíšiť. Vedela som, že i to dieťa na chodníku plače. A má strach.
„Bojím sa.“ kvílila som a prstami som pevne zovrela operadlá koženého kresla. „Prosím, ja už nechcem. Nenúťte ma. Neviem, čo sa stalo.“ Hlas znel detsky piskľavo.
„Tu ste v bezpečí, Janka.“ upokojoval ma ten príjemný monotónny mužský hlas z kancelárie.
„Sedíte v kresle. Nič sa vám nestane.“ Pokračoval a ja som si skutočne uvedomila, že ohrozenie sa pomaly stráca.
„Len si skúste spomenúť, čo sa stalo. Je o pár hodín menej. Povedzte mi, čo robíte.“
Tma zrazu začala blednúť a spolu s ňou zmizol i nepokoj. Dlaň mi zvieralo čosi teplé. Bola to ruka môjho brata. Viedol ma po tom istom chodníku, len opačným smerom. Išli sme k detskej škôlke. Stmievalo sa, no posledné slnečné lúče ešte poskytovali dostatok svetla pre pohľad na zem pokropenú čerstvým dažďom.
Obaja sme chodili do škôlky. Mohla som mať tak tri roky. „Nebudú sa naši hnevať?“ s obavou som pozrela na brata, ktorý bol starší.
Pokrútil hlavou: „Neboj, stihneme prísť prv, ako sa vrátia domov.“
Opäť sme ticho kráčali po asfaltovej ceste, ktorú lemovali staré lipy. Vlhké lístie z nich opadávalo a to dávalo tomuto miestu ešte väčšie čaro.
Keď sme prišli k bráne, Janko ju šikovne preskočil a zvnútra otvoril.
„Nech sa páči, princezná.“ Uklonil sa a pustil ma dnu. Obaja sme sa rozbehli na kĺzačku, ktorá ústila do pieskoviska. Striedavo sme sa kĺzali. Mokrý piesok sa nám lepil na topánky a o chvíľu bola celá kĺzačka špinavá.
„Poď, ideme na kolotoč.“ Ťahal ma za ruku Janko.
Sadla som si na kolotoč a Janko ma bláznivo roztočil. Smiala som sa a pevne sa držala, aby som neodletela. Janko pustil kolotoč a ten sa pomaly dotočil a zastal.
„Teraz budeš hojdať ty mňa,“ zavelil a sadol si na hojdačku pripevnenú o mohutný drevený rám.
Podišla som k hojdačke zozadu a začala do nej jemne brnkať tak, aby sa dala do pohybu.
„Ďakujem, že si ma sem zobral,“ povedala som ticho. Janko ma však nepočúval a len kričal: „Silnejšie! Chcem lietať vysoko.“ rozkazoval.
„Čo ak vypadneš?“ vydesila som sa.
„Neboj, udržím sa.“ Zdvihol ruky a ukázal mi, aké má svaly.
Začala som ho teda hojdať až lietal celkom k vrchu. Obaja sme sa smiali. Hojdala som ho stále vyššie a vyššie a ani sme nezbadali, že už je tma.
A vtedy to prišlo. Janko sa pustil a chcel vyskočiť práve keď bola hojdačka najvyššie. Odrazil sa však neskoro a namiesto toho, aby letel dopredu, spadol priamo nadol ako kameň.
Vydesená som pozrela na brata ležiaceho v čudnej polohe pod hojdačkou. Sklonila som sa k nemu a chytila ho za plece. „Už stačilo, prestaň sa hrať na mŕtveho.“ Nervózne som sa zasmiala a pomykala ho. Nepomohlo. A vtedy mi padol pohľad na drevený rám hojdačky. Bola na ňom akási škvrna. Nevidela som na ňu dobre, pretože sa už zotmelo. No myslím, že to bola ...
„To je krv!“ Zvýskla som vydesene a pozrela na Janíka. Ležal nepohnute. Po tvári mi tiekli slzy a triasla som ním celou svojou energiou. Strávila som nad ním dlhé minúty, snažiac sa presvedčiť ho, aby s tou hlúpou hrou už konečne prestal. Dávno som však vedela, že toto nie je hra ...
Prikryla som jeho chladnúce telo svojou bundou a vzlykajúc ako pomätená som sa rozbehla preč. Musím ísť domov. Za rodičmi. Musím im povedať, čo sa stalo. Že som ...
„Zabila som brata.“ Znovu som si začala uvedomovať hypnotizérovu kanceláriu. „Ja som vinná!“ plakala som a triasla sa.
Vyhrnula som si rukáv na ľavej ruke a bez toho, aby som mohla ovplyvniť to, čo moje telo robí som po nej začala prechádzať druhou rukou, akoby som v nej držala nôž. Na miestach, po ktorých som prešla sa ihneď objavovali červené stopy, hoci fyzicky som sa ich nedotkla. Začala sa z nich rinúť krv a celé telo mi zalialo zvláštne teplo. Začula som kroky a niekto v diaľke hovoril: „Budem odpočítavať. Keď prídem k jednotke, otvoríte oči a preberiete sa.“
Päť, štyri, tri, dva, jedna ... Prudko som sa mykla a zdesene som si chytila ľavú ruku a pozrela na ňu. Bola celá od krvi. Chcela som sa postaviť, no ... Tma, ticho, ... Odpadla som.
Prebudila som sa až o pár dní.
„Á, slečna Michalčíková! Tak vás vítame späť!“ usmial sa doktor, keď zbadal, že sa prebúdzam. „Musím vám povedať, že toto bolo o vlások.“ Zvážnel. „Priviezli vás v poslednej chvíli. Stratili ste toľko krvi, že sme pochybovali, či sa z toho dostanete.“
Ja som sa však pretočila nabok a opäť pocítila trpkú slanosť sĺz. Tak konečne viem, prečo mám sklony k sebadeštrukcii. Len neviem, ako s tým mám ďalej žiť.
