„Nuž, na to si budeš musieť zvyknúť, moja." Pokrčila plecami kolegyňa zo Slovenska a vtisla mi do ruky mandarínkový osviežovač vzduchu - riešenie hygieny a zápachu z fekálií rezidentov.
Nikoho akosi netrápilo, že rezidenti - seniori, väčšinou ťažko chorí, senilní či umierajúci - sa aj deň dva váľajú vo vlastných výkaloch. Teda, možno to aj niekoho trápilo, ale zväčša nesprávnych ľudí, ktorí za starostlivosť o rezidentov neboli zodpovední (čo v preklade znamená, že ani nemali povolené sa o nich starať).
Babičku, posiatu zvyškami obeda, každý odignoroval. Osoby zodpovedné za starostlivosť o seniorov - „careri" - hádzali špinavé plienky na ráno vyluxované koberce a tak si návštevník musel dávať riadne „bacha", aby si na topánke neodniesol domov prekvapenie.
Po pár mesiacoch v tomto zariadení som nadobudla pocit, že na pohodlí a hygiene rezidentov záleží len nám Slovenkám.
Hlavné sestry (Angličania) väčšinu dňa posedávali v spoločenskej miestnosti, púšťali si hudbu na veži a „strážili" rezidentov, ktorí sa vďaka svojej imobilite aj tak nehli z miesta. A zvyšný čas trávili rozkazovaním, kritizovaním a ohováraním zamestnancov, ktorí za nich makali.
Nebudem sa tu rozpisovať o časoch, keď sa v našom hospici rozšíril pre nedostatočnú hygienu svrab, či iné choroby...
Ani o tom, že za 500 libier týždenne by si seniori zaslúžili tisíckrát lepšiu starostlivosť, hoci takéto zdieranie je smutné...
No najsmutnejší bol asi prístup personálu k rezidentom, keď ich o niečo požiadali. „Careri" si splnili, čo mali, to čo nesplnili aspoň zakamuflovali. No značná časť akosi pozabudla, že nepracuje v útulku s nemými zvieratami. Že sa denne stretávajú s bytosťami s citovým životom, ktoré nechcú bez prestania len sedieť ži ležať bez pohnutia, bez slova.
Zabudli, že jedno - dve priateľské slová nič nestoja a že milý úsmev je síce zadarmo, no... Na nezaplatenie.
Samozrejme, boli tu i rezidenti, ktorí si milé úsmevy personálu nezaslúžili. Ak na vás dedko na vozíku denne vykrikuje, že ste „bitch", potom sa ožerie do nemoty a „vygrcia" do koša, navyše vás buchne palicou po zadku, keď sa pokúšate mu ten „kentus" z izby vyvetrať... Asi nemôže čakať, že sa mu niekto svojou pridanou starostlivosťou bude pchať do zadku...
No napríklad pani, ktorá celé dni smutne pozerala z okna a nariekala, len nech ju, preboha, neposielame späť domov, kde ju mlátia, som nikdy neobišla (ak bol čas, vyhla som sa kamerám a riaditeľke, ktorá by ma ihneď zamestnala „niečím užitočnejším").
Neviem ako to chodí v hospicoch na Slovensku. No ja som sa v tom anglickom opäť presvedčila, že zarábať sa dá na čomkoľvek. Aj na chorobách, biede a nešťastí. Ťažké prachy a nezodpovedajúca starostlivosť...
Budem pevne veriť (možno naivne), že isté klenoty západnej kultúry k nám nikdy nedorazia...
