„Choď do riti, debil.“ Povedala som sucho, pričom som si dala záležať, aby som do tej expresívnej sentencie vložila takú akurátnu dávku emócií - nie priveľa, aby nevycítil, ako prednedávnom sfackoval moju hrdosť ; nie primálo, aby nezistil, že apatiu voči jeho osobe len hrám.
Vydarilo sa. Zdvihol obočie, akože : vážne teraz nerozumiem, čo máš za problém, dievčatko.
„V pohode.“ Povedal s pohŕdaním.
„Však ja môžem aj odísť teraz, nie? Či čo ako teraz? Sa nebavíme?“ Milujem ho, hlavne keď sa vyjadruje ako sedlák. Ale tuším mäkne.
Myknem plecom. Choď si, trubiroh. Som fakt zvedavá, kam by si asi tak šiel. Už ťa vidím, ako sa zoznamuješ. Ty, ktorý nemáš šajn ako nadväzovať kontakty. Ty, ktorý pojem konverzovať zľahka ani len neoňuchal.
„A čo sa vlastne stalo?“ Opáčil.
„Ja viem, mal by som si to domyslieť sám,“ zatváril sa, akože : ja si uvedomujem, že som zjavne zaostalý, „ale keby mi trošku našepkala, z nosa by ti neubudlo.“ Tak ty budeš ešte ironický???
Je možné, aby bol natoľko dementný, že si neuvedomuje, ako ma pred chvíľou odpálkoval až niekam do kríkov za ihrisko?
Z literatúry (múdrej) samozrejme ovládam, že mužom slovo detail nič nehovorí a že vnímajú zásadne komplexne. Ale ako som mala vytušiť, že v jeho ponímaní je komplexom týždeň a detailom dvojhodinová ignorácia svojej priateľky?
Teraz som, na striedačku, zdvihla obočie ja. Museli sme vyzerať celkom komicky. Myslím pre tú prácu s obočím.
Mávla som rukou. Že sa tu ja, sprostá, s tebou trápim.
„Ale nie, vážne by ma zaujímalo, čo také strašné som ti zas spravil.“
Pomaly som sa nadýchla. Už sa mi naozaj nechcelo...
„Takže podľa teba je celkom v poriadku, keď ťa po tom, čo sme sa týždeň takmer nevideli, prídem pobozkať a ty...“ Znovu nádych. Keď mu teraz celú situáciu ešte raz zopakujem, akurát sa viac vytočím.
Ale nech. Poviem mu. Poviem mu, aké nenormálne je podľa mňa, že on si tlačí klobásu, kým ja čakám, že si ma milostivý pán všimne. Nech vie.
Poviem mu, že ja by som nikdy, nikdy neuprednostnila nezáživnú konverzáciu so stokilovým majiteľom rekreačného zariadenia, v ktorom pracujeme, pred ním. Nech vie.
Poviem mu, že ak za mnou nepríde po tom, ako ho dídžej vyzve slovami : Džony poď si pre Evku! , strápni sa len on sám. Možno nie pred všetkými, tak ako strápnili mňa, keď ich (neviem ktorého z mojich „kamarátov“) napadlo dať čosi podobné vyhlásiť. Ale určite predo mnou. Nech vie.
A vôbec. Nech vie, že celý náš vzťah stojí v podstate za hovno. Že už mám dosť toho, že ma miluje len keď nás nik nevidí.. Hoci ako on tvrdí, o to intenzívnejšie. A že mi bolo fakt celkom dobre, kým som ho nestretla. Život bez chlapa vôbec nie je taký strašný. Vlastne som ten pocit milovala. Kým som ho nestretla.
Nikdy som nebola sebavedomá, no to, čo zo mňa spravil náš vzťah...
Ego v kýbli, a ako sa vraví, teraz by som najradšej chodila po kanáloch.
Poviem mu. Nech vie. A kašlem naňho. Veď takých machrov, čo vo mne dokážu vyvolať pocit neatraktívnosti, nepoužiteľnosti je na svete ešte celá kopa.
No nie?