reklama

Skok do večnosti

Písali sme si už asi mesiac. Zoznámili sme sa cez chat na stránke s gothicmetalovou hudbou. „Tak tohto chlapa musím rozhodne spoznať!“ povedala som si hľadiac na fotku temne vyzerajúceho mladíka menom Ivan. Vlastne, nešlo mi oňho. Ani o jeho spoločnosť. Všetko, čo som chcela cítiť, bol pocit víťazstva. Chcela som, aby mi ho závideli. Vždy som okolo seba potrebovala plno chlapov, ktorí by mi zdvíhali moje mizerne nízke sebavedomie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

Mali sme sa stretnúť v mojom obľúbenom podniku. V ten večer bol Silvester a ja som tam spolu s kamarátmi plánovala osláviť príchod Nového roku.

Dostali sme sa sem asi okolo jedenástej. Bolo tu plno ľudí knísajúcich sa v rytme dance-music. Keď sme vstúpili dnu my, dej sa akoby zastavil. Pohľady prítomných pánov spočinuli na mne. Čierne gotické šaty, krvavý korzet...

Začali sme sa hýbať s nimi. Po pár minútach a niekoľkých odmietnutiach pozvaní na drink som ho zbadala. Stál pri bare a uprene sa na mňa díval. Staromódny čierny frak, cilinder... Oblečenie ako z videoklipu steampunkovej kapely.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Najviac ma však zaujali jeho rovné čierne vlasy siahajúce pod plecia. Nos mal krivý a pery úzke, no všetko dokopy tvorilo harmonický súlad.

Usmiala som sa. „Len poď pekne sem.“ šeptala som. Poslúchol, akoby ma počul. Pomaly sa predral davom a podišiel tesne ku mne. Chytil mi ruku a pobozkal ju, stále mi hľadiac uprene do očí.

Temné oči z fotky, ku ktorým sa pridali červené pery a jagavé zuby.

O chvíľu dídžej oznámil: „O pár minút tu máme polnoc, ľudia!“

Ivan ma chytil za ruku a šepol mi: „Je najvyšší čas odísť, pani moja.“ Stále ma držiac, ťahal ma von z podniku.

Vyšli sme na ulicu. Dve čierne duše zahalené v gotických kostýmoch. Pomaly sme sa pohli. Cítila som na sebe pohľady ľudí, ktorých sme míňali. Na konci ulice ma Ivan násilne oprel o múr domu a vášnivo pobozkal. Pokračovali sme v ceste, no pridali sme do kroku. Postrehla som, že ulica je stále menej osvetlená. Lampy, ktoré tu boli, strašidelne blikali.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Kam ma to vlastne vediete, pane?“ chcela som vedieť, kvôli čomu to vlastne zmeškám polnoc s kamarátmi.

„Do večnosti.“ usmial sa a odhalil pri tom ostré očné zuby.

„Tak to vás budem s radosťou nasledovať.“

Vošli sme do parku, cez ktorý viedol kľukatý, slabo osvetlený chodník. Na jeho konci začínal most, ktorý spájal dva brehy širokej chladnej rieky.

Kráčali sme stále rýchlejšie. Stromy šuchotali a pod nohami nám vŕzgal čerstvo napadnutý sneh.

Vyšli sme na most a zastali asi v polovici.

„Máš rada bolesť?“ spýtal sa a bez toho aby čakal na odpoveď mi zovrel obe ruky za chrbtom. Tlačil ma o kovové zábradlie mostu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zaklonila som hlavu a on ma začal nežne bozkávať na krk. Zrazu sa mi doň zakusol, až som vykríkla. Nachvíľu prestal a odtiahol sa.

„Takže sadista?“ jemne som sa usmiala. „Dobre. Veľmi dobre.“

Jeho dotyky sa stávali stále bolestivejšími. Keď sa mi jeho ostré nechty zaryli do stehna, začala som pociťovať neistotu. Položila som mu ruku na hruď a snažila sa ho odtisnúť.

„Zjemni trochu, dobre?“ Opäť sa mi zahľadel do očí a prikývol. Znovu jemné dotyky, nežné bozky...

No po chvíli, akoby sa prestal ovládať, začali byť jeho ruky násilnejšie ako predtým. Dusila som sa v jeho zovretí.

„Povedala som, spomaľ!“ vydralo sa mi z hrdla. On sa však len šialene zasmial. Schytil ma za vlasy a hlavu mi mykol dozadu. Zobral ma na ruky. Snažila som sa brániť, no spôsob, akým ma uchopil mi nedával priestor pre akýkoľvek pohyb.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pevne ma zvierajúc, prekročil kovové zábradlie. Teraz sme stáli nechránený nad temnou hĺbkou, na konci ktorej bola smrťou páchnuca rieka.

„Zbláznil si sa?! Ihneď ma pusti!“ Vrieskala som a snažila sa vyslobodiť.

„Pôjdeš so mnou, kráľovná. Pozývam ťa do večnosti.“ Jeho hlas bol temný a cez tvár sa mu ťahal šialený výraz. Pri tom poslednom pohľade, ktorý mi venoval, som pochopila. Spraví to. Skočí!

Zrazu sa ozvali zvony ohlasujúce polnoc. Zo všetkých strán k nám doliehali zvukové efekty pyrotechniky, ktorými ľudia vítali rok, na prahu ktorého som ja mala zomrieť. Vydral sa mi z úst posledný zúfalý výkrik, stabilita sa začala strácať a my sme padali do náruče smrti, až kým... Buch...

Keď som sa prebudila, oslepilo ma denné svetlo. Žijem! To nie je možné, skutočne žijem! Ležala som na nemocničnej posteli. Celé moje telo bolo ako v ohni. Snažila som sa trochu nadvihnúť, no bola som ešte príliš slabá a otrasená a tak som to vzdala.

Zbadala som, že v kresle oproti mojej posteli sa niekto pomrvil. Bola to moja kamarátka Veronika.

Keď zbadala, že sa preberám, rýchlo vstala a podišla ku mne. Tvár mala utrápenú a unavenú. Chytila ma za ruku.

„Preboha, Adriana, čo si nám to vyviedla!“ lamentovala a krútila hlavou. „Veď si ho ani nepoznala.“

Ja som len nechápajúc mykla plecom. „Neviem. Celkom ma ovládol. Nevedela som mu odolať.“ ospravedlňovala som svoje správanie, ktoré ma takmer stálo život.

Po chvíľke ticha som sa odhodlala na otázku: „A on? Čo je s ním?“ neviem prečo ma zaujímal jeho osud. No zvláštne bolo, že som k nemu necítila nenávisť.

Veronika len znechutene zvraštila tvár.

„Máš na mysli toho hajzla, čo ťa takto doriadil?“ tvár sa jej zrazu vyjasnila.

„Tak ten už to má za sebou.“ Povedala. „Jeho šťastie, pretože keby nezomrel sám od seba ešte pri prevoze do nemocnice, rada mu s tým pomôžem.“

„Ale...Ako nás vlastne našli?“ Stále som nerozumela tomu zázraku, vďaka ktorému som nažive.

„To jeho brat. Ten nás k vám priviedol.“ vysvetľovala Veronika. „Chvíľu potom, čo ste odišli, prišiel za nami a povedal nám, že muž, s ktorým si práve zdúchla, je chorý. Psychicky chorý.“

Bolo na nej vidieť, že sa na mňa stále hnevá, no pokračovala: „Ihneď sme sa vybrali za vami. Stále sme vás mali na očiach. Dokonca i keď ste stáli na moste. Kričali sme na teba. Museli ste to predsa počuť.“

Pokrútila som hlavou a snažila sa spomenúť na iné hlasy okrem toho jeho. Nepočula som však nič.

„Adriana, ten blázon sa už niekoľko rokov lieči. Má schizofréniu.“ dodala Nika a pomaly sa vrátila späť do kresla. Nechala ma samú so svojimi myšlienkami, ktoré ma však z nejakého dôvodu vôbec nedesili.

Zvláštna noc...

Michaela Halánová

Michaela Halánová

Bloger 
  • Počet článkov:  16
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Feministicky cítiaca mizzantropka? Alebo ani nie... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu