Píšem trochu nemotorne. Verím však, že mi to prepáčiš, veď vieš, že keď ide o city... Často pôsobím trochu chladne. Ja len chcem... Mala by si vedieť, že si ťa vážim za to...
Že 30x denne prídeš do mojej izby aby si ma objala. Len tak... Z lásky...
Že ma vyhrešíš. Chceš mať zo mňa dobrého človeka.
Že ma pobozkáš... Opäť.
Že na tých, pre ktorých plačem, sa hneváš viac než ja.
Že o tretej ráno sadáš do auta a odvážaš si ma domov.
Že mi stále voláš, či som jedla.
Že mi hovoríš, aby som nezabúdala na Boha.
Že na teba môžem myslieť, keď je celý svet proti mne.
Že si so mnou každý večer hodinu píšeš o tom istom.
Že si do rána sedela pri mojom bratovi, hoci sme ti hovorili : „Z toho sa musí len vyspať."
Že mi aj o polnoci uvaríš paprikáš.
Že spomienka na domov vonia čistotou a láskou.
Že máš tie najteplejšie dlane.
Že v kabelke nosíš vreckovky a cukríky.
Že ešte vládzeš počúvať : „Prepáč."
Že sa hneváš len pol chvíle.
Že si sa začala učiť po anglicky. A ani nevieš, aká som na teba pyšná.
Že mi tvrdíš : „Ja si vás budem chrániť do deväťdesiatky."
Že si prišla neskoro do práce, pretože si zachraňovala cudzieho podnapitého pubertiaka.
Že ma potme čakáš pred domom.
Že nezaspíš, kým sa nevrátim.
Že varíš a perieš aj svojim svokrovcom.
Že si môjmu strýkovi vymodlila lepší život.
Že na Vianoce mi dáš aj pyžamo.
Že mi jednu struhneš, keď sa nezmestím do kože.
Že okrem toho ešte stíhaš pracovať ako každý. A nechceš veriť, že to ostatné každý nerobí...
A ešte pre milión vecí, za ktoré ti v tomto živote nestihnem povedať : „Ďakujem, mami...
