Tragická! Sonáta pre klavír č. 14....jej tóny sa zarezávajú hlboko do mäsa, do svalov, každý nerv, každučká bunka je presýtená tou nekonečnou tragikou...Tragikou Beethovena. A jeho sonáty. Krvavej sonáty, plnej bolesti. Tak výrazný tón...zadiera sa pod nechty...a slza sa mimovoľne kĺže po líci ako tenké prsty mladého klaviristu po hladkých klávesoch...čierna, biela, čierna, biela ...jeho prehnutý chrbát pripomína starú vŕbu, no napriek tomu je príťažlivý. Tragika...a on ju cíti...on jediný to v tejto chvíli prežíva...jeho vlasy, čierne ako klávesy magického nástroja, padajú mu do očí, no on to nevníma. Vníma len tú hudbu, celým svojim telom, každou bunkou, rovnako ako ja. Výraz jeho tváre prezrádza viac , ako by chcel. A ja sa ocitám pri ňom, sedím na stoličke a pomedzi tóny mu šepkám čosi neurčité. On mi odpovedá len hudbou. Jeho oči...prezradili mi, že vníma, že počúva, prezradili... že cíti....je možné, aby bola tragika krásna? Lebo to, čo teraz počúvam je priam nádherné! Dýcham pokojne, no pri každom nádychu ma spaľuje horúčava, rozlieva sa do mojich pľúc ako predzvesť ohňa, ktorý sa vznieti v mojom srdci. Spaľujúci, večný plameň, presahujúci moje telo. Keby som bola anjelom spálil by mi krídla, každý dotyk mojich chodidiel so zemou by mi pripomínal, že som v jeho zajatí. Keby som bola diablom...úsmev, tak krutý a zároveň neodolateľný, by zvlnil moje žiadostivé pery. Neodolal by ani najspurnejší, najčistejší človek. Môj dotyk, tak horúci, by vyvolal pocit, ktorý vyvoláva kus ľadu na rozpálenej pokožke. A predsa by bol ten najžeravejší. Tieto tóny, ach, také prenikavé!
