Začiatok straníckej kariéry
Možno niekoho prekvapím keď napíšem, že po svojom zvolení 1. tajomníkom KSS v r. 1963 Dubček nezačal tlačiť na zrušenie cenzúry tlače a rozhlasu, na vyšetrenie zločinov z 50. rokov, ani nenavrhol slobodné voľby. Radšej sa pripojil k prúdu nespokojných s A. Novotným ktorý vtedy silnel v Prahe, aby ho o pár rokov sám vystriedal v čele zločineckej KSČ. Jeho komunistické vzdelanie a viera "v lepší život pod vedením KSČ" mu takto prikazovali. Vedel veľmi dobre o násilnej kolektivizácii slovenskej dediny, vraždách a krádežiach. Vedel dobre aj o čistkách v KSČ v 50. rokoch. Prečo tento "humanista" vtedy mlčal?
Mediálne krytie "Pražskej jari"
V januári 1968 si Dubček sadol na stoličku šéfa KSČ v Prahe. V auguste 1968 už sedel v base v Moskve. Vedel by niekto vysvetliť, ako mohol tento muž za tak krátky čas - 7 mesiacov - vytvoriť a viesť proces známy pod názvom "Pražská jar"? Rozumne znejú poznámky iných komunistov o Dubčekovi ako o nekonfliktnom, priateľskom a usmievavom človeku, ktorý bol vhodným kompromisom medzi táborom reformistov a skalných v KSČ. Dnešným pohľadom vlastne vytvoril mediálne krytie premien, ktoré vtedy pod tlakom verejnosti a udalostí bežali v spoločnosti aj samotnej KSČ už od polovičky 60. rokov.
Vlastizradca - a nie je mi k tomu treba žiaden súd!
Dubček neveril - aj keď musel mať informácie - že Rusi prepadnú Československo. Schôdzkami so spolužiakom Brežnevom urobil málo preto, aby tomu zabránil. Namiesto armády vyšli 21. augusta 1968 do ulíc ľudia, aby tak ukázali svoj odpor. Mávali zástavami a portrétmi Dubčeka. Verili mu a oduševňovali sa preň. Napriek mohutnej podpore ľudí, podpísal tzv. Moskovské protokoly, ktoré znamenali právne uznanie okupácie a stiahnutie otázky ČSSR z programu BR OSN. Naplnil tak znaky vlastizrady - aspoň v mojich očiach. Ďalší dôkaz vlastizrady je jeho služba okupantom (a Husákovi) v stoličke predsedu FZ. Deň po 21. auguste 1969 podpísal tzv. pendrekový zákon, ktorý "zlegalizoval" mŕtvych, ranených a zbitých, ktorí demonštrovali odpor voči 1. výročiu okupácie. Nenechajme sa mýliť: do čs. občanov vtedy nestrieľali ruskí okupanti. Strieľali do nich, mlátili ich a kopali do nich členovia Ľudových milícií, policajti a eštebáci. Zabili dve desiatky ľudí, mnoho ich bolo zranených a zmrzačených. Dubček zbabelo mlčal. Vernosť strane bola preň dôležitejšia, ako jeho "toľko milovaný ľud."
"Ľudu" viac chutí chlieb s mliekom ako Sloboda
Nové kolaborantské vedenie KSČ aj drvivá časť komunistov bezcenného Dubčeka hodili cez palubu. Stihol ešte nastúpiť ako diplomat v Turecku a odtiaľ po vylúčení z KSČ v r. 1970 do Štátnych lesov. Po čistke vo forme výmeny preukazov, komunisti nazvali okupáciu oslobodenie a proces udusenia akýchkoľvek občianskych aktivít mimo KSČ "normalizáciou" . Schuti sa zahryzli do chleba s maslom, ktorý im hodil Husák. Odrobinky nechali "pracujúcemu ľudu", ktorý sa na ne bez rozpakov vrhol a sústa zapíjal mliekom za 2.- Kčs. Na klíčiace zárodky kritiky komunistického režimu a Slobody "ľud" v honbe za pohodenými zvyškami už nemal čas...
Ikona slaboduchosti
Po roku 1989 Dubček opať "zažiaril", keď ako predseda FZ nepodpísal tzv. lustračný zákon. Zástupy na Slovensku napriek tomu jasali a tohto boľševického slabocha oslavovali. Krátky čas predtým, než mohol odísť do Moskvy vypovedať o roku 1968, za dodnes zvláštnych okolností v r. 1992 umrel po autonehode v nemocnici.
Slovenskí politici veľmi meno Dubčeka nespomínajú - jeho komunistické myslenie mu umožnilo iba lavírovať medzi HZDS a Sociálnou demokraciou. Ale ľud - ten naňho nezabudol. "Slobodní" poslanci mesta Bratislava po ňom pomenovali námestie kde je budova NR SR a iní po ňom pomenovali univerzitu v Trenčine.
Keď som raz v živom vysielaní SRo povedal, že Dubček v Moskve zradil ČSSR, redaktorka mi skočila do reči a odviedla debatu inam. Nečudo: v rozhlase je plno komunistov, ktorí ikonu Dubčeka vzývajú podnes. Patríte k takým aj vy?
