Zverstvá KSČ v 50. rokoch: vraždy, väznenie odporcov stalinského typu socializmu, nútené práce v koncentračných táboroch, krádeže majetku, ničenie životov ľudí,... vyústilo v polovici 60. rokov pod vplyvom stagnácie ekonomiky a boja komunistov vo vnútri KSČ do rehabilitácií politických väzňov a uvoľňovania prísneho dohľadu médií. Stalinisti a reformisti v KSČ v úsilí získať prevahu, zavolali v r. 1967 do Prahy na pomoc Brežneva. Ten súboj oboch krídel okomentoval vetou: "eto vaše delo" - ale jeho známosť s Dubčekom zo spoločných štúdií v ZSSR možno zanechala stopu. V januári 1968 obe súperiace frakcie zvolili A. Dubčeka do čela KSČ.
Vývoj v Československu 60. rokov vyústil do prijatia tzv. Akčného programu KSČ v apríli 1968. Tam sa objavili požiadavky ako federácia, nový ekonomický model rešpektujúci čs. podmienky, apod. Celý proces mala riadiť KSČ a samozrejmosťou zostali spolupatričnosť k táboru socializmu a komunizmus ako cieľ.
Súčasne začali vznikať občianske aktivity ako KAN a K231, zaznievali požiadavky na zrušenie cenzúry, slobodu zhromažďovania a slova. Médiá prinášali svedectvá o vyčínaní komunistov v 50. rokoch. Začala sa dvíhať silná protiruská vlna.
To všetko robilo starosti najmä Brežnevovi. Na schôdzkach v Bratislave a Čiernej nad Tisou v r. 1968 žiadal Dubčeka o vyhodenie protisocialistických síl z KSČ a vlády, zastavenie protiruských článkov v novinách a nastolenie kontroly nad vývojom. To samozrejme slabý Dubček v realite zvládnuť nevedel - napriek tomu o všetkom svojho kamaráta Brežneva ubezpečoval. Dubček bol medzi dvoma kameňmi: Čechom a Slovákom sľuboval čo žiadali a komunistom zasa to, k čomu ho od malička vychovávali - k poslušnosti k rodnej strane. Telefonický rozhovor Brežnev Dubček z 13. augusta 1968 hovorí mnoho...
Ľudia v tejto situácii cítili viac slobody a informovanosti. Štátom riadené médiá vytvorili 4 reprezentantov "oteplenia" , ktorí boli nadšene oslavovaní. Že to všetko boli dlhoroční komunisti a strojcovia ich doterajšieho stavu - to im akosi nik neoznámil. Dubček, Černík, Smrkovský aj Svoboda sa totiž aktívne zúčastnili na zavlečení stalinskej formy riadenia spoločnosti do Československa. Ich osudy boli rôzne. Ich vernosť rodnej strane sa im však vyplatila a v r. 1968 boli na výslní.
Smrkovský: člen KSČ od svojich 22 rokov, aktivista Komunistického zväzu mládeže, v 50. rokoch väznený, v 60. rokoch rehabilitovaný, od polovičky 60. rokov opäť v politike - stále člen KSČ. V 1968 predseda parlamentu.
Černík: člen KSČ od svojich 24 rokov, v 50. rokoch regionálny šéf KSČ v Ostrave, neskôr tajomník ÚV KSČ. Postupom po straníckom rebríčku schvaľoval vraždy odporcov, ich mučenie, bitie, nútené práce v uránových baniach. V 60. rokoch ministerské posty, v 1968 predseda vlády.
Svoboda: údajný agent NKVD počas WWII, vo februári 1948 pomáhal Gottwaldovi nastoľovať komunistickú moc, neskôr v nemilosti KSČ, od r. 1968 prezident ČSSR. Jeden z hlavných normalizátorov po r . 1968.
Dubček: ako mladý získal boľševické vzdelanie v Rusku, v 50. rokoch vedúci tajomník KV KSS, schvaľoval vraždy, mučenie, nútené práce odporcov KSČ aj ako poslanec. V r. 1968 v čele KSČ.
2 detaily v súvislosti s Dubčekom:
1.Dubček označovaný za pôvodcu "socializmu s ľudskou tvárou" muselstihnúť za 3 mesiace analyzovať a nastoliť vývoj. To sa od aparátčikazvyknutého "riadiť" stranícky život ťažko dá očakávať.
2. Dubček popresune do Prahy na "svoj" post 1. tajomníka KSS v Bratislave určilsebe blízkeho súdruha Biľaka. Rehabilitovaný komunista Husák - keď siodsedel Leopoldov za "nacionalizmus" - vtedy nadšene vyhlasoval: Buďpôjdeme všetci s Dubčekom - alebo padneme...! Obaja mu neskôr podkopalipozíciu.
21. august 1968 ukončil boje komunistov v KSČ o tvár spoločnosti. Tí, čo chceli zachovať tuhú konštrukciu neslobody a tyranie zvíťazili nad tými, ktorí ju chceli skrášliť reformami. Obe frakcie však mali v úmysle udržať režim s KSČ na čele, príslušnosť k táboru socializmu a oddanosť Sovietskemu zväzu. Aj preto si myslím, že rok 1968 a tzv. "Pražská jar" bol iba súboj dvoch bánd komunistických zločincov.
Osobitnú kapitolu si zaslúži rýchla premena ľudí z nadšencov mávajúcich zástavami a portrétmi Dubčeka, Smrkovského, Černíka a Svobodu na tých, čo prijali okupáciu a podriadili sa jej. Na vytriezvenie z nadšenia stačilo pár komunistov vyhodiť z KSČ a pár aktivistov poslať k lopate. Zvyšok sa prispôsobil podmienkam. Svoje zohrala aj streľba ZNB a Ľudových milícií do demonštrantov 21. aug. 1969 s mŕtvymi a zranenými v Prahe a v Brne, ktorú podpisom zákona schválil predseda FZ A. Dubček.
Nasledovala vynútená kolaborácia s okupantmi. V KSČ sa začalo kričať: "So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak!" Vydržalo to 21 rokov. Potom tí istí komunisti začali hovoriť o demokracii. A ľudia im opäť začali tlieskať. Dnes - 16 rokov "po" - si pripomímane prepadnutie ČSSR, čo komunisti nazvali oslobodenie. Tí istí komunisti sú aj dnes na rozhodujúcich postoch . Stači sa pozrieť okolo seba...
