Smutné oslobodenie Košíc

Deň oslobodenia 8. máj sa stal štátnym sviatkom. Košice boli oslobodené jan19 1945. Ruské vojská vstúpili do mesta bez jediného výstrelu. Nemci ho totiž opustili. Komu treba pripomínať 63 rokov staré udalosti... Ale na oslobodenie mnohí Košičania pamätajú a budú pamätať do konca svojho života. Nie pre radosť zo slobody. Pre nenávisť z otroctva.-

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (73)

Obyvatelia tohto mesta pomiešaného najmä zo Slovákov a Maďarov totiž pamätali viaceré vojská. Rakúsko-Uhorské vystriedali v 1918 československé, potom červené maďarské v roku 1919. Opäť čs. vojsko, potom v 1938 maďarské a neskôr nemecké. Píše sa rok 1945 a Košice "vítajú" Rusov. Mesto bolo podľa pamätníkov "prázne, smutné a vystrašené".

Dôsledky sa dostavili zanedlho. Vojaci sa často pýtali okoloidúcich: skoľko časov? Neznalí Košičania vyhrnuli rukáv a odpovedali. Tým sa aj rozlúčili so svojimi hodinkami. Jednoduchšia varianta znela: davaj časy! Podobne rýchlo prichádzali Košičania o bicykle. Električky totiž Nemci odviezli. Mladé ženy a dievčatá sa skrývali po pivniciach. Bolo vtedy lepšie nestretnúť vojaka...

V prvých dňoch po jan19 1945 miestna iniciatívna bunka komunistov s názvom Správna komisia mesta Košíc, neskôr Národný výbor, vydala vyhlásenie. Všetci muži od istého veku povinne sa hlásiť! Poctiví Košičania sa vybrali do priestoru, kde dnes stojí hotel Hutník. Po ďalších prišli hoci aj v noci. Na pyžamo si muž natiahol nohavice, obul poltopánky a musel ísť s ozbrojencami. Nik netušil, čo sa bude diať. Nik sa ničím neprevinil. Iba ak tým, že tí muži boli Košičania. Bolo ich niekoľko sto. Domov sa vrátil iba málokto.

Pani, ktorá mi to rozprávala, bola smutná. Aj jej otecko s 2 bratmi takto odišiel. Nikdy ich už neuvidela. Iba švagor, ktorý mal vtedy 120kg, prišiel po rokoch. Vychudnutý ako trieska oznámil krutú smrť mužov z rodiny. Keď ich sústredili a pozapisovali, hnali ich peši do poľského Sanoku. V krutej zime 1945 ich tam nahnali na vagóny s cieľom niekedy až Sibír. A tam vysiľujúca drina za polievku z červenej repy alebo kus tmavého chleba. Kŕčové hnačky po slaných rybách. Choroby bez liekov a liečenia. Prežil málokto. Otecko pani vydržal takýto spôsob života iba 2 mesiace.

Mladá manželka jedného z Košičanov v tých chudobných časoch odložila do masti kus pečeného. Pre svojho manžela. Aby si mal čo zajesť, keď sa vráti. Nikdy sa nevrátil.

Keď komunisti z protifašistického odboja kladú vence a kytice k pamätníku na námestí Osloboditeľov, prenášajú vzletné reči. Odvrátenú stranu oslobodenia vtedy nik nespomína. Mnohí Košičania na tie dni pamätajú veľmi dobre. Ale namiesto rozjasanej tváre - majú vtedy slzy v očiach.
-