Cenovo sú potraviny vyrobené na Slovensku a v zahraničí porovnateľné, takže spotrebiteľ už rieši výlučne to, či mu lepšie chutí ten alebo druhý syr. Pravdou však je, že v pestrosti slovenské potraviny často ťahajú za kratší koniec. No aj to sa dá zlepšiť.Môžeme sto, ba aj tisíckrát propagovať slovenské potraviny, spotrebiteľ sa rozhoduje predovšetkým na základe vlastných skúseností. Reklama totiž funguje len čiastočne. Okrem toho na propagáciu našich potravín žiadne peniaze vláda nedáva. Spoliehame sa výlučne na reklamu nadnárodných reťazcov, ktoré si každý osve robia svoju politiku. Pritom nás, žiaľ len marketingovo, nie však skutočne, presviedčajú o najväčšom zastúpení slovenských potravín na ich predajných pultoch. Mnoho rokov je však slovenskou realitou dlhodobý kontinuálny pokles domácich potravín v obchodných reťazcoch. Výsledky hospodárenia reťazcov sú vynikajúce. Zisky a tržby však určite nemajú z predaja slovenských potravín.
Mali by sme sa domácimi potravinami vôbec zaoberať? Je vôbec potrebné spomínať tému potravinovej bezpečnosti štátu? Malo by mať Slovensko ambíciu zvládnuť zabezpečenie produkcie potravín pre prípad krízovej situácie tak, aby bolo schopné zabezpečiť výživu svojich občanov? Veľa ľudí by odpovedalo, jednoznačne áno. Dobre. Čo by to však znamenalo v praxi? V krízovej situácii platia krízové pravidlá pre zásobovanie. To znamená zabezpečiť výrobu a zásobovanie obyvateľov predovšetkým základnými potravinami ako sú mlieko, chlieb, voda, cukor, olej, rastlinné bielkoviny – strukoviny, živočíšne bielkoviny – mäso. Z môjho pohľadu toto nie je príliš vysoká ambícia a mali by sme chcieť dosiahnuť viac.
Mne veľmi prekáža neschopnosť myslieť v rezorte pôdohospodárstva strategicky. Je fajn, že Slovensko je výnimočné v produkcii automobilov. Ale prečo by Slovensko nemohlo byť výnimočné v produkcii potravín? Prečo Slovensko každým rokom vyváža stále viac poľnohospodárskych surovín a každým rokom dováža viac potravín, teda zhodnotené poľnohospodárske suroviny na produkty s pridanou hodnotou? Toto je veľká neznáma.
Poľnohospodársku pôdu obrábať musíme. Dostávame na to aj dotácie z EÚ. Je potrebné peniaze z EÚ rozdeliť tak, aby motivovali poľnohospodárov produkovať nielen obilniny, kukuricu a repku olejnú, akokoľvek sú aj tie dôležité. Produkcia ovocia, zeleniny a hospodárskych zvierat na Slovensku veľmi zaostáva a pre výživu sú tiež veľmi dôležité. Nový Strategický plán by mal konečne tento nedostatok odstrániť. Ja však za kľúčové považujem spracovanie týchto poľnohospodárskych produktov na potraviny.
Je predsa rozdiel, či predám pšenicu, múku, alebo hotový chlieb a cestoviny. Jedno pracovné miesto v potravinárstve vytvára až 8 ďalších pracovných miest v súvisiacich odvetviach priemyslu. Nestačí vylepšovať len poľnohospodársku výrobu, mali by sme meniť celú vertikálu potravinového reťazca – od vypestovania, cez spracovanie a predaj. Na to je však potrebné modernizovať aj spracovateľský priemysel. Investičný dlh potravinárov dosahuje už takmer 1 miliardu eur. Toto je hlavný dôvod, prečo nevyrábame potraviny konkurencieschopné ako cenou, tak aj inovatívnosťou. A určite to nie je len o výrobe mlieka. Pretože je fajn, ak mlieko spracujeme na Slovensku, ale to nestačí, ak ho následne vyvezieme. Prírodné syry a iné špeciality potom dovážame. No práve tie nám prinesú nielen viac peňazí, ale zamestnajú aj viac ľudí s lepšími mzdami. A o toto predsa ide. Aby sme vedeli stabilne zamestnávať viac ľudí a aby sme prácou získali viac peňazí na lepší život. Inak sa z toho zdanlivo neriešiteľného problému nedostaneme. A aj toto je dilema – dávať pestovateľom alebo spracovateľom? Som presvedčená, že ak vyčleníme pre potravinárov viac peňazí, aby sme ich dostali na konkurencieschopnú úroveň, Slováci nebudú musieť rieši, či majú kúpiť francúzsky alebo slovenský syr. Pestrosť a výnimočnosť slovenských výrobkov na pultoch ľudí presvedčí na prvý pohľad.
