Každá vláda si ale pri svojom nástupe dala vo svojom programovom vyhlásení za cieľ zvýšenie potravinovej sebestačnosti a bezpečnosti, čo sa stalo mantrou. Ani jednej vláde sa však nepodarilo dosiahnuť ani len pozastavenie úpadku agropotravinárskeho sektora.
Môžeme sa čudovať, môžeme sa hnevať, môžeme všetko, ale samo sa to nemôže podariť.... Na dosiahnutie tohto cieľa však podľa môjho názoru naozaj netreba veľa, len trocha zdravého rozumu, nerobiť veci naoko a vôľu cieľ aj dosiahnuť.
Najskôr by som však chcela vysloviť názor, že zámerom vlády by nielen nemuselo, ale ani nemalo byť dosiahnutie potravinovej sebestačnosti. Zámerom každej jednej vlády by malo byť vytvorenie čo najlepších podmienok na podnikanie v poľnohospodárstve a potravinárstve. Pretože táto práca skutočne podnikaním je, aj keď možno v náročnejších podmienkach, pretože je vysoko závislá od klimatických podmienok.
Tak, ako sa môže ovocinárom a spracovateľom ovocia v jednom roku veľmi dariť, tak v ďalšom im môže zmrznúť celá úroda. Aj preto sú v tomto odvetví nastavené rôzne finančné nástroje na pomoc. Nie, nemusí sa to každému páčiť, ale európska poľnohospodárska politika je postavená aj na dotáciách. Ja sama som proti nim, pretože krivia podnikateľské prostredie. Avšak ak je raz v agropotravinárskom sektore Európskej únie nastavený systém dotácií, podmienkam sa treba prispôsobiť. Je však nesmierne dôležité tieto peniaze nezneužívať a rozdeľovať ich rozumne, spravodlivo a transparentne. Rovnako je veľmi dôležité vytvoriť na čerpanie peňazí podmienky, ktoré budú motivovať produkovať vyššiu pridanú hodnotu, či už v poľnohospodárstve alebo v potravinárstve. Ak by Slovensko išlo touto cestou, úspech by bol zaručený.
Žiaľ, Slovensko nepatrí k výkladným skriniam európskeho poľnohospodárstva a potravinárstva. Zo subjektívnych aj objektívnych dôvodov.
Subjektívnymi dôvodmi sú dotácie, resp. pri finančná pomoc poľnohospodárom a potravinárom. Jednoznačne zaostávame aj preto, že sa financie nesprávne rozdeľujú. Roky poukazujem, a nielen ja, na systém „našich“ ľudí, ktorým sa cez účelovo nastavené dotačné schémy vyťahujú peniaze pre vybraných ľudí, ale žiadnu pridanú hodnotu z toho nemáme. Teda ak za pridanú hodnotu nepočítame korupciu a klientelizmus. Uprednostňovanie vybraných ľudí pri prideľovaní dotácií, ako aj nečerpanie peňazí pridelených pre Slovensko, sa nám môže vo veľmi krátkom čase vypomstiť. Tento rok sme vkročili do ťažkého obdobia enormného zdražovania a každý jeden poľnohospodár a potravinár by ocenil, ak by počas predchádzajúcich programovacích období dostal peniaze, ktoré by mohol investovať do moderných technológií. Tak, aby mohli konkurovať kolegom z ostatných štátov EÚ, ktorým peniaze v predchádzajúcich obdobiach pridelené boli, keďže čerpanie peňazí bolo nastavené transparentne a bez korupčných praktík. V tomto prípade musíme systém jednoznačne očistiť od korupčného správania sa a rozdeľovania peňazí len na základe určitých väzieb. Takto to fungovať nemôže, pretože poľnohospodári a potravinári často strádajú a pomoc od štátu si skutočne zaslúžia a, samozrejme, ju aj potrebujú.
Správne nastavenie dotačnej politiky v agropotravinárskom sektore pritom nevyžaduje komplikované zásahy, ale systémové riešenie. Pri priamych platbách je potrebné v maximálnej miere využívať schémy viazaných priamych platieb. Pri projektových platbách je treba zefektívniť administratívny proces, rozšíriť cieľovú skupinu poberateľov platieb, zlepšiť plánovanie pre žiadateľov a lepšie prerozdeliť prostriedky, vypracovať presný plán výziev pre každý rok, zvýšiť frekvenciu výziev, zmenšiť veľkosť podporených projektov, zaviesť komplexnú elektronizáciu Pôdohospodárskej platobnej agentúry, zrýchliť a zefektívniť hodnotenie projektov.
K objektívnym dôvodom patrí najvyššia rozdrobenosť poľnohospodárskej pôdy v rámci celej EÚ. Neusporiadané vlastnícke vzťahy k pôde majú za následok, že na cudzej pôde poľnohospodári nemôžu hospodáriť tak, ako by chceli. V dôsledku týchto neusporiadaných vzťahov k pôde patrí Slovensko k štátom EÚ s najnižšou pridanou hodnotou na hektár poľnohospodárskej pôdy. Na cudzej pôde poľnohospodári nemôžu stavať skleníky, maštale alebo zakladať ovocné sady. Na pôde s vysokým počtom spoluvlastníckych podielov sa najlepšie pestujú jednoročné plodiny, ako sú obilie alebo technické plodiny, keďže stavebné povolenie na takýto pozemok stavebný úrad nevydá. A to je problém. Je predsa rozdiel, či zamestnávate na hektár poľnohospodárskej pôdy 3 alebo 25 zamestnancov. Pestovanie obilia nevyžaduje veľa ľudskej práce na rozdiel od pestovania napríklad paradajok v skleníku, kde je vysoký podiel ručnej práce a potrebujete zamestnať viac ľudí. Preto je veľký rozdiel, či produkujete obilie alebo chmeľ alebo paradajky v skleníku, ktorých cena je pre vysokú prácnosť aj neporovnateľne vyššia ako cena obilia.
Preto je veľmi dôležité, aby sa čo najskôr začali riešiť skutočné problémy. Medzi ne patrí tiež vykonanie pozemkových úprav, čo bolo rovnako cieľom každej vlády, keďže sú veľmi dôležitým nástrojom na usporiadanie vlastníckych vzťahov. Problém je, že za 33 rokov sa vykonali len na 12 % z celkového počtu katastrálnych území, ktorých je 3 559. Podľa najnovšieho plánu pozemkových úprav by sa tieto mali ukončiť v horizonte ďalších 30 rokov. Z pohľadu rozvoja a diverzifikácie poľnohospodárstva na Slovensku to je nemysliteľne veľmi dlhé obdobie. Trh s poľnohospodárskou pôdou na Slovensku nefunguje. Je rozdrobená, priemerná poľnohospodárska parcela má výmeru len cca 0,5 ha, jednu parcelu vlastní v priemere až 12 osôb a celkovo existuje takmer 99 miliónov vlastníckych vzťahov k pôde.
Práve preto je potrebné okrem pozemkových úprav hľadať a nastoliť aj ďalšie riešenia. Ak sa za viac ako 30 rokov „neznámy“ vlastník neprihlásil k pozemku, je to problém z pohľadu dedičov a tiež z pohľadu štátu. Z pohľadu dedičov preto, lebo zrejme o pôde nevedia alebo špekulujú. Z pohľadu štátu preto, lebo táto pôda nemôže byť plnohodnotne využívaná. Rovnako vnímam problém reštitúcií, ktoré nie sú ani za 33 rokov ukončené. Inštitút „nezisteného“ vlastníka, ako aj reštitúcie treba raz a navždy ukončiť. Samozrejme tak, aby nikto nebol ukrátený na svojich právach.
A čo taký Slovenský pozemkový fond? Ten je dnes pre mňa prežitkom, najmä pre jeho pochybnú korupčnú minulosť a nečinnosť v jeho základných úlohách. Našim cieľom by malo byť sfunkčnenie trhu s poľnohospodárskou pôdou. Základným predpokladom je zrušenie Slovenského pozemkového fondu a s tým súvisiace vysporiadanie sa s vlastníckymi, užívacími a inými právami k poľnohospodárskej pôde. Pôda vo vlastníctve a v správe fondu prejde do vlastníctva a správy obcí, ktoré sú bližšie k občanom a ktoré určite vedia lepšie posúdiť žiadateľov o nájom poľnohospodárskej pôdy. Tie budú zaručene oveľa lepším hospodárom.
Pokiaľ ide o vysporiadanie vlastníckych práv k pôde, aj tu mal byť štát viac proaktívny a mal by odkupovať spoluvlastnícke podiely od tých, ktorí majú záujem. Je veľa starších ľudí, ktorí vedia, že na pôde už nebudú pracovať a ich deti ani vnuci rovnako nie, tak si chcú aspoň užiť peniaze za svoje kúsky pôdy. Určite by to ocenili, pretože mnohí vlastnia také malé výmery, že ich nevedia využiť pre ich výmeru, ale aj preto, že ich podiel nie je väčšinový.
Medzi najdôležitejšie opatrenia v oblasti pôdy by som zaradila:
- urýchlenie procesu pozemkových úprav,
- zrušenie inštitútu neznámeho vlastníka a ukončenie procesu reštitučných konaní, presun pôdy v práve Slovenského pozemkového fondu do správy obcí a zrušenie fondu,
- prijatie legislatívy, ktorá umožní efektívne využívať poľnohospodársku pôdu aj bez vysporiadania vlastníckych práv, ako napríklad predĺženie doby nájmu poľnohospodárskej pôdy pri špecializovanej rastlinnej a živočíšnej výrobe,
- odstránenie nadmernej regulácie trhu s pôdou (napríklad v zákone č. 140/2014 Z. z.),
- prehodnotenie existujúcej legislatívy, ktorá upravuje vlastnícke práva k pozemkom,
- zrušenie pravidiel pre nadobudnutie pôdy, ktoré uprednostňujú záujemcov s predošlými aktivitami v poľnohospodárstve alebo poľnohospodárom s pôsobením v určitej lokalite,
- zverejňovanie obvyklej výšky nájomného pôdy podľa využitia v mapovej a tabuľkovej podobe vhodnej na ďalšie spracovanie za každé katastrálne územie,
- zverejnenie centrálneho registra fyzických a právnických osôb užívajúcich pôdu, čo sprehľadní nájomné vzťahy.
Riešení na nakladanie s rozdrobenou pôdou je naozaj veľa, stačí si len sadnúť za stôl, spísať ich a uviesť do praxe. Som presvedčená, že veľa našich spoluobčanov by ich ocenilo. Pozemkové úpravy nemôžu byť mantrou - ak sa začnú realizovať iné riešenia, prestanú byť Zakliatou pannou vo Váhu.
