Sedím hlboko posadená v kancelárskej stoličke a predmety navôkol vnímam v nepretržitých symboloch.Poznáte to,keď v oblaku vidíte ovcu a aj kŕdeľ vtákov udáva akýsi zaujímavý tvar.
Nadomnou sa týči polica plná zakladačov a po prvý raz si uvedomím silu ich robustnosti.Oproti mne sú ako obry.Strácam sa v nich.,,Ach,tak málo toho viem"pomyslím si,keď pozriem na slušnú haldu rozčítaných kníh po mojej pravej ruke.Osem vyškerených kníh na mňa s iróniou hľadí a vyciera na mňa zubiská.Jednu z nich,tú,ktorá na mňa vyguľuje svoje okále,po chvíľke otvorím a vtom ma zaplaví obrovská vlna.Znova sa strácam,tentokrát pod náporom jej ťažoby.Vtedy si poviem:
,,Je čas na niečo príjemnejšie!" Preto načriem z iného súdka.Tentokrát necítim ťažobu,moja myseľ sa vznáša na mäkkučkom obláčiku,slová zafarbujú moje myšlienky tými najsýtejšími farbami.
Každý večer iné vety,iný pocit.Iné slová,celkom iný knižný svet.
Každý večer iná plnosť mysle,iná veľkosť "prívalových vĺn". Jediné,čo sa mení je to,že čím ďaľej kráčam po mojej cestičke,tým mi vlny na mori pripadajú menšie a menšie.,,Nefantazíruj toľko!"Ozve sa racionálno v mojej hlave.Preto prsty odlepia svoje brušká z lemu knihy a strany zaklapnú svoje hladné vráta.
Vtedy si poviem:milujem symboliku!
