Pred nami typická obielená budova, za nami vysvietená Alhambra. Vstupujeme do jaskyne vyhĺbenej v svahu Sacromonte. Zvnútra láka chrapľavý hlas a podmanivý zvuk gitary. Sedíme celkom vpredu. Pred dvomi gitaristami stojí starý chlap. Na sebe má čierne nohavice a topánky a žlté žabó s bielymi bodkami. Rozozvučí sa gitara. Chlap zdvihne ruky do postoja „flamenco" a začne najprv tancovať, potom i spievať...
...zrazu zmizne všetko okolo: krásne ženy, ľahké španielské víno, múry obielenej jaskyne. Zostane iba hudba. Netreba rozumieť slovám, stačí počúvať srdcom, vnímať nekonečný smútok balád, rytmus topánok na kamennej dlažbe a úžasne rýchle prsty na gitarách. Ponoriť sa pritom do svojich nádejí, smútkov, radostí. Ponoriť sa hlboko, úplne oddať svoju predstavivosť magickému prostrediu starej cigánskej jaskyne. Vziať si plné priehrštia tej intímnej atmosféry. Vnímať farebnosť, uvedomovať si krásu života, dýchať z plných pľúc, tlieskať do rytmu hudby na akýsi zvláštny popud zvnútra...
A odniesť si kúsok tej krásy...a vytiahnuť ho zo záhrenia pamäti, keď to raz bude potrebné..