Tohtoročné topky začínam od skvelej knihy amerického spisovateľa Amora Towlesa Džentlmen v Moskve. Jej hlavný hrdina, príslušník ruskej aristokracie, je po revolúcii v roku 1917 odsúdený na domáce väzenie v moskovskom hoteli. Ako čašník v ňom prežije celé desaťročie a všemožné dejinné zmeny. Postava grófa – čašníka, jeho láskavosť a svieži, inteligentný humor ma dokonale očarili.
Na konci samoty od Benedicta Wellsa je typ príbehu, aké mám rád. Vinie sa od detstva hlavného hrdinu a jeho dvoch súrodencov, cez rôzne zlomové momenty v jeho živote až po chvíľu, keď stojí sám pred výzvou zasväcovať do tajomstiev života svojho syna, ktorý sa naňho nápadne podobá. Tiež začínam stáť pred touto výzvou a možno aj preto ma rozprávanie hlavného hrdinu zaujalo a nechal som sa ním viesť od detstva až po otcovstvo. Jeho náročných križovatiek som bol uchránený, ale moment, v ktorom sa príbeh končí a v ktorom sa ja sám tak trochu nachádzam, majú k sebe blízko.
V mojom zozname má miesto, netypicky, aj kniha škótskeho spisovateľa Brucea Marshalla Plná slávy. Je to podielová kniha pre členov Spolku svätého Vojtecha na rok 2020, no ja som sa dostal k jej staršiemu vydaniu zo začiatku 90-tych rokov pod názvom Dcéra kráľovská. Ide o príbeh obyčajného škótskeho kňaza, ktorý svojou láskavosťou, obetavosťou a úprimnou, jednoduchou vierou šíri pokoj a dobro vo svojom okolí. Dej knihy nie je bombastický ani šokujúci, skôr pokojný. Zaujali ma v nej dve veci. Po prvé, vnútorné premýšľanie kňaza, ktorý odmieta hrmieť z kazateľnice o hriechu a pekelnom ohni, radšej sprevádza ako navádza a zlo vidí skôr v pôvodcoch ťažkého sociálneho položenia biednych a vojnových štváčoch ako v drobných pokleskoch obyčajných ľudí. Po druhé, postava biskupa, ktorý sprevádza svojich kňazov a ľudí v každodennom živote, nielen pri veľkolepých posviackach a honosných slávnostiach a ktorý sa nebojí ísť električkou či pešo. Kniha je z roku 1944, no na aktuálnosti v našich podmienkach nič nestratila.
Ostatnou a zároveň najzvláštnejšou knižkou z kategórie beletrie je V podstate som celkom v poriadku od Škótky Gail Honeyman (Eleanor Oliphant is Completely Fine). Hneď od začiatku som si uvedomil, že Eleanor nie je ani v poriadku, ani completely fine. Príbeh postupne rozuzľuje pôvod jej zvláštneho správania, vyjadrovania aj vzhľadu, všetky uvedené elementy sú zároveň zdrojmi výnimočného humoru. Keďže milujem všelijaké nové vyjadrovacie prostriedky, užil som si najmä vyjadrovanie Eleanor – knihu som čítal v angličtine a s pôžitkom som siahal po dobrom slovníku, dúfam, že aj v preklade do slovenčiny boli tieto zábavné nuansy zachované. Napriek ťaživej téme samoty a vylúčenia bolo pre mňa výsledkom príbehu skôr opätovné uistenie sa o nádeji plynúcej z láskavosti a dobra jednotlivcov.
V non-fiction ma ku kreslu pripútali najmä dve absyntovky, obe z vynikajúcej poľskej reportážnej školy. Katarzyna Surmiak-Domańska v Ku Klux Klan – Tady bydlí láska opisuje svoju cestu do USA, na miesta, kde ešte stále žije duch KKK. Zaoberá sa aktuálnym stavom organizácie – zúčastňuje sa jej zjazdu v Arkansase, ale venuje sa tiež jej dejinám. Pre mňa bolo fascinujúce, aké neuveriteľné praktiky sa uskutočňovali v čelnej demokracii sveta pár dekád dozadu. Napríklad som netušil, že niečo také ako lynč prežilo až do druhej polovice minulého storočia. No a celkovo ma prekvapila a znepokojila sonda do myslenia a správania ľudí, s ktorými sa autorka stretávala (napr. aj spotrebné správanie).
Druhá reportáž je oveľa staršia, napísala ju už nežijúca legenda svetovej reportáže Ryszard Kapuściński. Šachinšach je príbehom o panovníkovi Iránu Pahlavím, ktorý chcel zo svojej krajiny urobiť ekonomickú a vojenskú veľmoc pomocou nákupov najdrahšej techniky, umlčania akejkoľvek kritiky a expertom zo zahraničia. Zostali po ňom tisícky priamych obetí režimu, ešte väčšia bieda a hrdzavejúce lode a vrtuľníky. No a ešte živná pôda pre islamský extrémizmus.
Sebe aj všetkým milovníkom literatúry želám dosť času na čítanie a krásne knižné zážitky v roku 2020.
