Knižka americkej autorky Madeline Miller Kirké novátorsky opisuje príbeh mytologickej čarodejnice z ostrova Aiaia, známej najmä z Odyseovho putovania. Miller majstrovsky prepája postavy zo známych gréckych mýtov, pričom ich priesečníkom je práve postava Kirké. Svoj život opisuje v prvej osobe a dáva nám tak nahliadnuť do svojich dilem a myšlienok, napríklad o vlastnej nesmrteľnosti. Stretneme Hélia, Aténu a Apolóna, Odysea a Penelopu či tiež Minotaura. Celok však pôsobí ako dobre skomponovaná koláž napriek množstvu postáv a línií.
V edičnom pláne Absyntu na prvý polrok 2020 som našiel reportáž výnimočného poľského autora Mariusza Szczygła Nie je. Čítal som ju na prelome rokov v originálnom znení (pod názvom Nie ma). Pred pár rokmi som na počkanie zhltol jeho reportáže o Česku (Gottland, Zrób sobie raj/Urob si raj). Nová kniha je od nich podľa mňa značne vážnejšia. Ako názov naznačuje, venuje sa rôznym veciam a osobám, ktoré v našom živote nie sú, neboli a nebudú, téme prchavosti ľudského života. Okrem Česka a Poľska autor nazrel aj na Ukrajinu a do Maďarska. Na Slovensko fyzicky zavítal koncom minulého roka, uvidíme, či sa niekedy objaví aj na mape jeho tvorby.
Vo vestibule nášho vchodu občas niekto medzi letákmi pohodí pár knižiek, ktorých sa chce zbaviť. Naposledy som si z nich vzal prvotinu americkej spisovateľky Judith Guest pod názvom Obyčajní ľudia. Autorka ju napísala v roku 1976 a ilustrovala v nej príbeh americkej rodiny poznačenej tragédiou. Aj keď niektoré repliky v štyridsaťročnom preklade znejú kostrbato, počínanie jednotlivcov je úplne uveriteľné a dá sa doňho veľmi ľahko vcítiť. Zároveň mám pocit, že mnohé problémy akcentované v Obyčajných ľuďoch sú, odhliadnuc od technologického kontextu, prítomné i dnes. Len tak na okraj: na námet tejto knihy natočil svoj prvý film Robert Redford; získal v roku 1980 štyri zlaté sošky, vrátane kategórie za najlepší film.
Novým menom v literatúre pre mňa bola spisovateľka Marisha Pessl, ktorej Nočný film ma vtiahol vo februári. V tomto príbehu sa snaží zdiskreditovaný novinár s dvomi podivnými pomocníkmi zrekonštruovať posledné chvíle Ashley, dcéry tajomného režiséra Cordovu, ktorý stojí za jeho úpadkom. Nočný film je miestami naozaj pochmúrny, miestami sa sa dotýka až paranormálnych javov. Pri niektorých scénach som mal pocit ako keď som pred pätnástimi rokmi na opustenej internátnej chodbe pomaličky prevracal strany Kingových poviedok. Či túto knihu považujete za vyššiu literatúru, či za žánrovú oddychovku, jedno je jasné: Pessl dokáže budovať atmosféru.
Napokon v skratke o dvoch knihách, s odrobinkou spoilerovania. Jediný príbeh Juliana Barnesa stál za to už len za strednú časť, v ktorej autor popísal postupné prepadanie do závislosti od alkoholu tak sugestívne ako snáď nikto nikdy. Bytostne som to celé prežíval a úplne chápal všetky dilemy a pochybnosti hlavnej postavy. V Zúfalých postavách Pauly Fox som zas bol schopný (určite aj vďaka výbornému prekladu) uveriť každú repliku v rozhovoroch postáv. A keď sme už pri sugestívnych opisoch, všetkými zmyslami som si dokázal predstaviť čakáreň v nemocnici, do ktorej zúfalci prichádzajú. Kruhy na pokojnej hladine ich života totiž spôsobilo pohryznutie zákerného kocúra - niekedy stačí naozaj málo.
Prajem všetkým dosť času na čítanie - nielen v časoch pandémie.
