Piata loď je názov knihy mladej slovenskej autorky Moniky Kompaníkovej. Je oblečená do ružova, obsahuje ružové a modré ilustrácie a ešte čosi vyše 250 strán textu.
Tá kniha vonia, zvučí, provokuje zmysly každým prirovnaním, otvára nové asociácie, ktoré mi nikdy predtým neprišli na um no sú také prirodzené. Okamžite si ich v duchu predstavujem.
Zdá sa mi byť ťažko pravdivá, málo úsmevná. Ani optimistická, ani pesimistická - skôr reálna a ťaživá, no nie odovzdaná. Sieť vzťahov aj príbeh sú zdanlivo absurdné, no ťažko im neveriť. Tá absurdnosť núti obzrieť sa okolo seba, ako keď ateista prosí Boha o pomoc.
Zo stránok stúpa biela hmla osamelosti, v ktorej hlavná postava ťažko rozoznáva, kto je blízky a kto nie a či v tej hmle s ňou vôbec niekto je.
Hoci som ju zavrel, ostáva vo mne otvorená. Slová naďalej hýria obrazmi a myšlienky sa pozvoľna vstrebávajú. Piata loď ďalej pláva na mori mojej predstavivosti a zmyslov...
