Ku Gilmore Girls som sa dostal pomerne nečakane a neskoro. Pamätám si, ako ten seriál (Ženy z rodu Gilmorovcov) bežal asi pred dekádou v televízii a ani mi nenapadlo mu venovať svoju pozornosť. Približne pred tromi rokmi som ho však našiel na Netflixe a počas jednej z 16-hodinových ciest zo severu Poľska do Bratislavy autobusom som ho načal. A nepustil, až doteraz.
Samozrejme, sledoval som ho úchytkom – tu diel, tu dva, tu štyri mesiace prestávky. Inak to pri rodine a práci nejde. Ale podobne ako pri čítaní Harryho Pottera či sledovaní Downton Abbey som tušil, že po poslednom diele, poslednom zábere príde vydýchnutie a chvíľka prázdna. Popkultúra podľa nášho vkusu je totiž nákazlivá.
Čím to je, že príbeh matky a dcéry z malomesta, bez bombastických zvratov či vyšperkovaný nejakým fantasy, je taký príťažlivý?
Po prvé, obe navzdory rôznym prekážkam (alebo vďaka nim?) predstavujú silné, nezávislé ženské hrdinky smerujúce za svojimi cieľmi. Typické selfmadewomen. Po zrieknutí sa pozície a bohatstva svojich rodičov, na protest proti ich životnému štýlu Lorelai žije celkom inak, pomaličky si buduje svoju kariéru i zázemie a pritom sama vychováva Rory. Rory zas pôsobí ako lepidlo, spája matku so starými rodičmi, popritom stále ponorená v knihách ide za svojim snom.
Ďalej, seriál prekypuje inteligentným dialogickým humorom. Ženy z rodu Gilmorovcov sú neuveriteľne ukecané, fabulujú, ironizujú, prekárajú sa, sršia vtipom a používajú nekonečne veľa popkultúrnych odkazov, ktorým nie vždy rozumieme, ale tušíme, že ide o skvelý vtip. Keby som si mal po každej popkultúrnej zmienke v Gilmorkach otvárať wikipediu a hľadať zdroj inšpirácie, bol by som ešte iba na tretej sérii.
Atmosféra malomesta Stars Hollow je podľa mňa tak príťažlivá, že slabšie povahy by zvážili sťahovanie na vidiek. Pitoreskná. Otravný starosta Taylor, miestny podivín Kirk, najlepšia priateľka skvelá kuchárka Sookie, večne podráždený Michel, učiteľka tanca Patty a Luke. Luke z bistra, Luke s kávou a šiškou, Luke so šiltovkou naopak, Luke vždy ochotný pomôcť. Zároveň akoby celé mesto bolo jedným organizmom, akoby všetci boli koniec koncov ochotní si pomáhať. Ako protiklad k prostrediam anonymity, v ktorých dnes najčastejšie žijeme, keď mnohokrát nepoznáme ani svojich najbližších susedov. Tu je môj pohľad, samozrejme, číro osobný a je mi jasné, že každý to môže vnímať inak.
Napokon, ako celý život, aj seriál sa točí okolo vzťahov. Rory a Lorelai, dievčatá a starí rodičia, a potom romantika: Lorelai a Max, Lorelai a Christopher, Lorelai a Luke, Rory a Dean, Rory a Jess, Rory a Logan. Vzostupy a pády, šťastie a depky, horšie a lepšie riešenia. V duchu si mrmlem: „toho nechaj, ten za to nestojí“ alebo držím palce za iného. Po poslednom diele konštatujem, že koniec dobrý, všetko dobré.
Gilmore Girls sa dočkali sequelu po rokoch z dielne Netflixu – ten je ešte predo mnou. Bez ohľadu naň však už pre mňa v rámci seriálov po GIlmorkach nič nebude ako predtým. Hoci s dávkou nostalgie, teším sa z tejto skúsenosti. Lepšie neskoro ako nikdy.
