Na Pokoj v duši sme sa vybrali snáď tridsiati priatelia a známi. Očakávania mi zdvihli pozitívne recenzie, nuž som bol naň zvedavý. Po niekoľkých upútavkách sa nám pred očami začal odvíjať jednoduchý príbeh Tóna. Tóna Horehronca. Vracia sa z väzenia, nedôverujúci nikomu a ničomu. Postupne otvára skrine, z ktorých vypadávajú nepekní kostlivci. Niet sa veľmi čomu radovať. Niekoľkonásobná zrada tne do živého. Hoci vyvažovaná úprimným priateľstvom, víťazí. A berie si svoju korisť.
To je všetko? Áno aj nie. Kresba charakteru je silnou stránkou snímku. Tóno je drsný chlap. Cigaretu hasí v naslinenej dlani. Je obkolesený mocnou prírodou a ešte mocnejšou pijatikou. A nad tým všetkým stojí priateľstvo. Každý pomáha tým čo má – niekto peniazmi, niekto modlitbou. No ani to všetko niekedy nestačí a človek potrebuje ten jednoduchý pokoj v duši.
Zaujímavé bolo sledovať reakcie priateľov po predstavení. Všetkým chalanom, s ktorými sme sa o tom rozprávali, sa film páčil. Dievčatám len niektorým. Je to možno tým, že sa odohráva v silne patriarchálnom prostredí, kde sú v symbióze päsť a pálenka. Kde sa vlci prezliekajú do ovčích rún a zdanie často klame.
Film nie je bezchybný, no dokáže osloviť, zostane v srdci nielen po záverečné titulky. Je totiž o čom premýšľať...najmä keď všetko končí v sladkobôľnom epilógu Jany Kirschner: „Keď súdiť ťa chcú, nech súdia len tých, čo neprajú pokoj duši boľavej...“
