Čakal som na ňu nečakane. A ona je veľká beťárka - prišla ako zlodej v noci a dom našla otvorený. Rozhliadla sa, usmiala sa a zostala. Dvere však nechala otvorené. Je čerstvá ako ranné rožky a podobne aj vonia. Objíma ma, ale nevešia sa na mňa. Robí kopu nežných hlúpostí a každá chvíľka s ňou je absolútne originálna. Neobliekla si zásteru, aby nezovšednela, radšej leží na zemi s nohami vyloženými vysoko a počúva svoju bláznivú hudbu. Ešte stále si nevyložila svoju zubnú kefku z cestovnej tašky, aby ma držala v napätí. Je čistá ako poludňajšia letná obloha, je žltá ako slnečnica, zelená ako tráva. Je v nej kontrast hudby - stručnosť Bachovho prelúdia aj výrečnosť Griegovho klavírneho koncertu. Chvíľu ma nežne drží za ruku, aby ma potom uspatého nehou pohrýzla. Vtedy sa najviac teší. Je taká maličká, až sa mi zdá, že sa mi schúli do dlane a pritom má taký obrovský význam...Neponúka mi žiadne istoty. Len krehučkú istotu bezprostrednej prítomnosti. A ja nič viac ani nečakám. Len v noci potajme kľačím pri posteli a prosím Boha, nech sa stane Jeho vôľa, hoci občas Najvyššiemu kacírsky podsúvam tú svoju vôľu...
A tak žijem pre každú chvíľku s tou potvorkou láskou...a stále čakám nečakane, čo z týchto dvoch ingrediencií budúcnosť ukuchtí.
