Všetko to začalo, keď sa moja spolužiačka prihlásila na kurzprvej pomoci. Priznám sa, aj mňa to lákalo, ale nemám toľko času po večeroch.A pred týždňom sa ma spýtala, či by som nešiel darovať krv. No, ona tourobila tak šibalskejšie: „Majko? Nešiel by si s nami v utorok naŠtudentskú kvapku?“ A pritom tak chutne psíčkovsky vyvalila orieškové očkáa vykúzlila úsmev. To sa jednoducho nedalo odmietnuť.
Doteraz som však nikdy nebol darovať krv. Vždy som ibapreletel okolo, aby ma nikto neoslovil. Priznávam dobrovoľne, trošku som satoho bál. Ale sľub je sľub. Tak som dnes ráno nič nejedola o desiatej som sa vybral do Kongresového centra, kde sa odber krviuskutočnil. S malou dušičkou som sa postavil do rady na zaregistrovanie.Hneď mi odľahlo, keď som tam uvidel rovesníkov, spolupracovníkov Červenéhokríža pri našej univerzite. Všetci boli veľmi priateľskí, ochotne odpovedali naakékoľvek moje otázky.
Po krátkom vyšetrení, zmeraní tlaku, hemoglobínu a teploty(to sa už nemeria tým dlhým teplomerom, ale mne to pripomenulo nejaké sci-fipreskenovanie čela – asi 2 sekundy, sranda) som prišiel k sestričke, ktoráma usadila do veľkého polohovateľného kresla. No, nebolo mi všetko jedno, keďsom zbadal tú dlhú ihlu. Radšej som rýchlo odvrátil zrak. Kamaráti mi poradili,aby som sa ani na odtekajúcu krv nepozeral...Keď mi sestrička vpichla do žilyihlu, ani som to skoro nezaregistroval. Vôbec to nebolelo! A po chvíli somnemohol odolať a začal som sledovať tú vtipnú taštičku s krvou, akosa dvíha a klesá a nič mi to nespravilo! Tak som si tam v kreslehovel (krásne slovo) a bolo mi jednoducho fajn. Veď pár dní predtým bolareportáž o tom, že je na Slovensku nedostatok krvi v nemocniciach. Poodobratí krvi som sa informoval, kedy budem najbližšie môcť darovať. A somrád, že aj tá moja krv raz niekomu poslúži a pomôže.
Dnes sa mi bude dobre zaspávať...nielen kvôli telesnejúnave, ale aj kvôli dobrému pocitu po tejto milej udalosti. Nebojte sa darovaťkrv, nijako vám to neublíži a ani neviete, koľko dobra tým môžete vykonať.
