Včera som otvoril knihu od priateľa. Má názov Plain Talk a jej autorom je vrcholový manažér z oblasti oceliarskeho priemyslu Ken Iverson. Nedostal som sa zatiaľ veľmi ďaleko, no už prvá kapitola mi zarezonovala v ušiach tak, že som musel na chvíľu (v mysli) zastaviť a popremýšľať.
Iverson spomína na rok 1982, rok veľkej oceliarskej krízy. Žartuje pritom, že záujem o oceľ mal vtedy len človek, ktorému ste ju núkali s revolverom pritisnutým na spánok. No firma, v ktorej bol manažérom, nesiahla k prepúšťaniu. Je pravda, že sa znížili zamestnancom mzdy, že to ovplyvnilo ich rodiny, príjem, celkovú náladu. Avšak atmosféra nebola „blbá". Prečo? Je to jednoduché. Každý si niesol svoje bremeno. Vedúci oddelenia si zosekali platy o 40 percent, najvyšší úradníci a manažéri o 50-60 percent. Plat Iversona, CEO (hlavného výkonného manažéra) podniku, klesol o 75 percent. Sám Iverson o tom hovorí, že „nielenže sme si to bremeno rozdelili, my sme jeho leví podiel preniesli na ľudí vo vedení." A od tej krízy v roku 1982 jeho spoločnosť vystrelila hore, smerom k úspechom, k miliardovým ziskom, a to pri integrálnom prístupe manažmentu. Kľúčom je, opäť slovami Iversona, že „sme neprimäli zamestnancov, aby zosúladili svoje ciele s našimi. Spojili sme sa s nimi, aby sme spoločne nasledovali cieľ, ktorému všetci veríme - dlhodobú udržateľnosť."
Takto teda rozmýšľa CEO amerického oceliarskeho giganta. Ako rozmýšľajú naši manažéri? Je Slovenská pošta či Cargo podnikom s nadštandardnými ziskami, ktorý môže takýmto spôsobom rozdávať peniaze? Ak tomu tak nie je, nie je na odmenách ich politicky dosadeného manažmentu nič morálne, nič etické, nič principiálne. Jasné, tento pozitívny príklad je asi výnimočný, taká tabletka proti cynizmu strácajúca účinok niekde počas prvých piatich minút spravodajskej relácie. Ukazuje však, že to všetko môže fungovať aj inak.
