Nepochybne ich čítajú analytici, novinári, politológovia, ekonómovia. Pravdepodobne voliči, ktorých hlboko zaujíma nejaký výsek reality, napr. školstvo či, nedajbože, kultúra. Drvivá väčšina tých, ktorí budú rozhodovať, však z nich vedia prinajlepšom nejaké heslá z bilbórdov. V takejto situácii má skutočne navrch partia, ktorej program je najjednoduchší a najkratší (dajme tomu, do 5 hesiel).
Je fakt skvelé, že niektoré strany sa menia na think-tanky a produkujú desiatky, ba stovky hotových riešení. Na jednej strane, ak sa dostanú k moci, ako keby ich našli. Na druhej strane im máme čo otrieskavať o hlavu v prípade, že sa k tej moci dostanú a riešenia obrastú pavučinami v pivnici straníckeho sídla. Možno preto je u niektorých tak riedko s konkrétnymi návrhmi a postojmi.
Takisto je fajn, že existujú aj také predvolebné diskusie, kde nejde o čo najperfídnejšie ukázanie rivala v zlom svetle, ale kde sa počíta odbornosť. Tieto však sleduje len pár desiatok či stoviek ľudí - nemajú skrátka ten náboj a divácku iskru, ako keď si lídri vzájomne nakladajú a národ sa zamýšľa nad tým, či oslovenie "úchyl" je už cez čiaru, alebo ide iba o drobný nedostatok v umení diplomacie pri riešení konfliktov.
A tak v konečnom dôsledku o všetkom rozhodnú heslá, emócie a asociácie. Heslá najlepšie neuchopiteľné, aby niečo naznačili a zároveň nemuseli znamenať vôbec nič (zodpovedná zmena je napr. zahalená rúškom tajomstva). Výbornou mobilizujúcou emóciou je zas strach - človek si môže vybrať, čoho (koho!) sa chce báť a pred čím (kým!!) ho kto ochráni. No a napríklad pohľad lídra zavesený do mŕtveho bodu ďaleko, za vŕšky, nám asociuje, že ide o štátnika, ktorý vidí za roh a vie, kde je pes zakopaný.
Program je však popoluška. Všetko, čo v ňom strany povedia, môže byť použité proti nim, osoh v podobe percent nevidno. A naozaj, na čo by komu bol hoc aj dokonalý program, keď má jeho odborne podkutý autor svoje riešenia prezentovať len z opozičnej lavice, alebo nebodaj spoza parlamentu?
Nič sa však nedá robiť - dobrý program je v skutočnosti esenciou politickej práce. Zároveň by nemal byť iba produktom upoteného brainstormingu straníckych expertov pár týždňov pred voľbami, ale mal by byť jej vlajkou, vstupenkou medzi profíkov. Ak má však niekto napriek všetkému vyššie uvedenému záujem o vecné postoje našich strán takto v predvolebnej cieľovej rovinke a nemá čas čítať stovky strán, tiež existuje zopár riešení. Osobne odporúčam podcasty s diskusiami zameranými na konkrétne témy (napr. euractiv, tie sú vyslovene odborné) alebo hodnotenia programov z rôznych hľadísk od profesionálov (napr. v oblasti životného prostredia). Každý presah nad emócie, heslá a asociácie totiž smrdí ráciom, a preto by mal byť zvlášť v dnešných časoch srdečne vítaný.
