Situácia, akú dobre poznáme aj u nás: po rokoch ťažko vydretých ekonomických úspechov i káuz počas osemročného obdobia pri moci v roku 2015 vládna koalícia pohorela a do čela štátu sa dostala opozícia z PiS (Právo a spravodlivosť). Splnila mnohé predvolebné sľuby, rozdala veľa peňazí horšie situovaným vrstvám, nezabudla napríklad na rodiny (500 PLN mesačne na každé dieťa) a dôchodcov (trináste dôchodky). Pri tom všetkom sa stratí neľútostný boj o súdy a prokuratúru, nie veľmi dobrý imidž v EÚ či mnohé kauzy, ktoré sú v štáte ovládanom jednou stranou snáď až pravidlom.
Volebné prieskumy hovoria jasnou rečou: PiS má vo vrecku viac ako 40% voličov. Pomáha pri tom aj politika strachu: najmä pred utečencami a, ako to nedávno povedal krakovský arcibiskup, dúhovou epidémiou.
Vo voľbách do Európskeho parlamentu sa opozícia spojila do širokánskej volebnej Európskej koalície, po našom zlepenca, no i tak prehrala. Nič divné, v otázkach, na ktoré reagujú bežní ľudia, ju vládne PiS dávno predbehlo a kľúčové sľuby splnilo. Opozícii zostáva iba vylepšovať nápady PiS (kto politicky súdny by rušil napr. 500 PLN na dieťa?) a číhať na zneužívanie vládnej moci.
Opozícia má teraz celkovo ťažké časy. Z Európskej koalície najprv odišli ľudovci (PSL), pretože ich voliči kritizovali za bratanie sa z postkomunistickou ľavicou (SLD). Idú teda do volieb sami a ľahko ich môže stihnúť údel KDH z roku 2016. Postkomunisti takisto z koalície odišli a vytvorili si vlastnú, ľavicovú - teraz sú v nej teda spolu s dúhovými progresívcami Roberta Biedrońa (Wiosna - Jar) a mladými mestskými liberálnymi ľavičiarmi (Razem - Spolu). Malo by im to privodiť návrat do parlamentu po fatálnej porážke rozdrobených strán z roku 2015.
Dve zostávajúce strany, PO (Platforma Obywatelska - Občianska platforma) vládnuca s PSL v rokoch 2007 - 2015 a ekonomickí liberáli z Nowoczesnej (Moderná) tvoria Občiansku koalíciu. Nowoczesna je však po vnútornom rozklade iba príveskom PO. Tá po odchode dlhoročného charizmatického lídra Tuska do Bruselu stratila príťažlivosť a mnohí ju volia iba ako antiPiS.
Snáď preto (a podľa signálov z Gazety Wyborczej po uskutočnení prieskumov medzi voličmi) aktuálny líder PO Grzegorz Schetyna postavil biblických 40 dní pred voľbami na ťah Radičovou a vyhlásil za volebnú líderku a kandidátku na premiérku Małgorzatu Kidawu-Błońskú, aktuálnu podpredsedníčku a bývalú predsedníčku parlamentu. Práve sympatická a obľúbená bývalá filmová producentka (a manželka režiséra Jana Kidawu-Błońského), ktorá nepatrí medzi jastrabov poľskej politiky, by mala pomôcť nerozhodnutým vybrať si Občiansku koalíciu, zároveň sa z jej strany očakáva budovanie mostov k voličom na druhej strane spektra. Rodáčka z Varšavy má k tomu rodinné predpoklady, jej prastarým otcom z jednej strany bol prvý poľský prezident Stanisław Wojciechowski a z druhej viacnásobný poľský premiér a minister financií, autor hospodárskych reforiem po obnovení Poľska po I. svetovej vojne Władysław Grabski. Obaja museli v nepokojných časoch Druhej republiky lavírovať medzi rôznymi silami a ich hľadať kompromisy medzi často na smrť znepriatelenými tábormi.
Ak sa však napriek aktuálnym prieskumom verejnej mienky podarí opozícii získať dostatok kresiel v parlamente a zostaviť vládu, Kidawa-Błońská bude, podobne ako Iveta Radičová v r. 2010-2012 čeliť dvojnásobnej výzve: ostrému zápasu so silnou opozíciou a svojim vlastným straníckym kolegom. Tak ako stranícki lídri SDKÚ pred bezmála desiatimi rokmi, aj Schetyna a jeho najbližší spolupracovníci sú technológovia moci, ktorí si prešli rozmanitými vnútrostraníckymi potýčkami a ich cesta na vrchol je lemovaná mnohými politickými mŕtvolami. Zmena však môže prísť iba v tom prípade, ak volebná líderka nebude iba atraktívnou marionetkou straníckeho šéfa ani osamelým bežcom bez straníckej sily. Pamätáme si, ako sa to skončilo u nás.
