A tak nejako to aj vo mne vyzerá, keď uvažujem nad tohtoročnýmiprezidentskými voľbami. Voliť človeka, ktorý zosobňuje mnohé moje postoje a ktoréhoživotný príbeh môže byť určitým obohatením a inšpiráciou? Alebo voliťsympatickú vysokoškolskú profesorku s mnohými zdravými názormi, ktorá sícenie je tým pravým orechovým, ale zato má oveľa vyššiu šancu uspieť?
Vždy si spomínam na svoje prvé voľby, keď som v studenejBanskej Bystrici odovzdal hlas Františkovi Mikloškovi aby som o pár dní nato s určitým sebazaprením v ešte chladnejšom Bardejove odvolil zasúčasného prezidenta. A musel som si vypočuť pár priateľov, ktorí ma zatento postoj vyhlásili za idealistu a zhodnotili môj krok ako hlúposť. Malsom podľa nich voliť Kukana a nebrať mu hlas voľbou slabšieho kandidáta.Dnes je to v mnohom podobné.
Mal by som byť pri voľbách taktikom alebo voliť toho, kohonaozaj chcem, hoci má len mal šancu na úspech? Čo je demokratické: uspokojiť sas akýmsi „menším dobrom“ (o menšom zle tu nemôže byť reči) alebo odovzdaťhlas väčšiemu dobru s myšlienkou, že je stratený? Alebo je demokracia to,že o týchto dvoch alternatívach môžem slobodne uvažovať? Alebo sa mámrozhodnúť podľa toho, kto sa na pohľadnicu naozaj podpísal a koho podpisje len vytlačený?
V tomto texte je akosi priveľa otáznikov...Viem, že otázkavoľby prezidenta nie je nejakou zásadnou životnou križovatkou pre väčšinu z nás(možno skôr naopak), ale je možno dobre, že ešte stále dokáže aspoň tých niekoľkootáznikov vyvolať.
